Keď Petra pri plánovaní dnešného dňa sebavedomo zahlásila že Soliskový hrebeň, až mi mráz prebehol po chrbte. Akosi som túto kapitolu už na tento rok uzavrel. Hlavne po Petriných slovách pri poslednom pokuse citujem "Asi nám to nie je súdené, akoby sa tu malo niečo stať". Moja hlava je špecialista na intruzívne myšlienky, ale niektoré veci by sa nemali hovoriť nahlas 😀 Túžba je však silnejšia ako rozum, takže mi nezostáva nič iné ako súhlasiť. Dodávam však, že sa vôbec neteším /s. Pretože, keď sa Maroš na niečo teší, tak je to odsúdené na fiasko...
Plánovanie je intenzívne. Počasie nevyzerá byť ideálne, predpoveď vraví, že okolo desiatej by sa to malo začať zlepšovať. Počítame časy, nástup dve hodiny, hrebeň by mohol byť tak štyri. Stačí teda druhá električka. Treba tiež počítať s o hodinou menej svetla. No nejako by to malo vydať. V rámci šetrenia času tentokrát volíme variantu od Predného Soliska dozadu.
Ráno je znovu jedno z tých ťažších. O hodinu dlhšia noc prirodzene znamená o hodinu dlhšie večerné "hulákanie". To čo vidím z okna sa mi vôbec nepáči. Vonku je to nejaké smutné, také jesenné, nízka oblačnosť. Zostáva len dúfať, že predpoveď vyjde. Cesta v šaline ubehne ako voda, Peťa ju spríjemňuje čítaním komentárov véhátéčkárov.
Zo štrbského to vpálime na zjazdovku. O môj Bože, ako ja nemám rád zjazdovkovú turistiku. Nejaký som vypľutý, fučím hneď od začiatku. Psychicky som na tom tiež nie najlepšie. Počasie sa nezlepšilo práve naopak. Sme v polovici zjazdovky a chatu pod Soliskom ani nevidieť. Petra tiež vyjadruje mierne obavy. No nič vravíme, že zakotvíme na chate pozrieme počasie, počkáme, ako sa vraví desiata hodina rozhoduje. Tak trajdáme hore s malou dušičkou. Ďalší "neúspech" by som už asi nerozdýchal 🙃 Nahlas vravím, že sa vôbec neteším nech to aj vesmír počuje.
Chata, čajík, kávička, vyčkávanie. Petra študuje radar, ktorý naznačuje azúrko v celých Tatrách no pri pohľade z okna to vyzerá inak. O pol desiatej vyrážame na Predné solisko. Kríž vidieť možno desať metrov pod ním. Nezdržujeme sa a šliapeme ďalej. Soliskový hrb a celkom prudký výšvih na Mlynické solisko. Modlím sa k tatranským bohom za inverziu. Asi som bol vyslyšaný. Niekde pod vrcholom sa to začne trhať a azúrko sa nesmelo hlási. Na vrchole nesmú chýbať poľskí turisti s dieťaťom. Oblečieme haraburdie a teraz už s krásnym výhľadom na celý hrebeň a vysokou morálkou nastupujeme. Začiatok taký chodecký viac menej a na Štrbskom solisku sme rýchlosťou ako sa rozplynuli mraky. Na vrchole raňajkuje Poliak, ktorý nás sledoval už od Mlynického. Letíme ďalej, podmienky sú celkom fajn. Z furkotskej strany na nás páli slnko a skala je krásne suchá. Mlynická strana je vskutku nepríjemná, v tieni, slizká skala, šmykľavé trávky. Pri pohľade na Malé solisko a Soliskové hrby už cítim motýliky v podbušku 🙃 Hrebeň zatiaľ vyzerá celkom logicky, netreba nejak veľmi hľadať cestu. Škriabeme sa na Malé solisko a dobieha nás Poliak. Vraví mi: "Celkom trudné varunky" a beží ďalej. Doliezame na Furkotskéé Solisko, pozerám dolu, akože dalo by sa to zliezť, je to len kúsok a Poliak to tiež zliezol. Je to však mokré. Petra bez váhania zavelí "zlaňujeme !" Vyberám teda lano, pridáme slučku a spúšťame sa tých päť metrov. Táto časť od Malého soliska cez Soliskové veže je najťažšia. Výšvih na Malé solisko nejako púšťa, hľadám cestu, občas so dostanem do slepej uličky. Na vrchole pozerám mapy.cz keďže nemám veľmi prehľad vo všetkých tých Soliskách. Mapy ukazujú , že Malé solisko je už za nami, ale keď teraz pozerám sprievodcu tak to bolo asi Furkotské a teraz sme na malom. Hľadáme zostup, ale jediné čo vidím je priepasť. Druhý zlaňák istý. Kvalita je dosť otázna, Petre sa nepozdáva, tak doisťuje čokom a púšťa ma prvého. Dole chvíľu čakám na Petru, robí tam nejakú fintu, ktorú už si nepamätám, aby tam nenechala čoka. V diaľke sledujem Poliaka ako sa škriabe na ďalšiu vežu a rozmýšľam ako to zliezol bez lana, blázon. Nastupujeme aj my. Už to trochu začína pripomínať lezenie, užívame si to spolu s panoramatickými výhľadmi. Wahlenbergove plesá, Kriváň, ach ten Kriváň a Veľké Solisko už čo by kameňom dohodil. Pohľady dozadu čo sme preliezli sú tiež pozoruhodné. Poľský súputník už sedí na ďalšej veži a vravíme si, že nad nami drží ochrannú ruku. Zliezame Prednú Soliskovú vežu tentokrát bez lana a väčších problémov. Zadná Solisková veža ponúká tiež trochu lezenia. Keď dolezieme na vrch je jasné, že najväčšie komplikácie sú už za nami. Snáď už posledný zlaňák a Prostredné Solisko, je najlepšie pomenované keďže je v podstate na konci hrebeňa už vyzerá pohodovo. Tak ešte ten zlaňák, ktorý je v tom prípade z dvoch pofidérnych skob. Petra ide prvá ja sledujem, či je to všetko ok. Horná skoba je z nejakého tenkého plechu, ktorý sa trochu ohýba ako Peťa zlaňuje. Dolná je klasická hrdzavá, ale vyzerá to dobre. Keďže máme 70 metrové lano, tak zlaňujeme skoro celú dĺžku až pod malú priehybu pod Prostredným Soliskom, na ktoré už ľahučko vybiehame. Z tohoto miesta sa mi pohľad na hrebeň dozadu pozdáva najviacej. Soliskové veže sú impozantné. Zliezame dolu a pozerám do žľabu, ktorým sme minule utekali. Posledné Solisko pred nami. Vyzerá to horšie ako to v skutočnosti je. Veľmi zaujímavé platne. Pod vrcholom ešte pozerám na našu repku v zlaňáku z leta, akoby to bolo včera. Prejdeme mojim obľúbeným tunelom a sme hore. Dávame dlhšiu zaslúženú pauzičku. Jedlo, jednoduchý boulder na vrcholovú skalu, fotky, pozdravy domov. Vravím Petre, že už sa začínam tešiť na ten Soliskový hrebeň 🙃 Pozerám na naň a v duši mám blaženosť. Namojdušu som nečakal, že ešte tento rok sa to podarí. Užívam si výhľady, hrebeň bášt, môj najobľúbenejší z hľadiska názvoslovia končiarov ala Satan a Diablovina. Kozí chrbát na druhej strane mas tiež láka už nejaký ten rok.
Neni čas strácať čas, popoludňajšie slnko nás vyháňa. Užívam si jeho posledné lúče, hľadím na vysvietenú Furkotskú dolinu, keď Peťa zahlási, že by sme mohli ísť nasäať Mlynickou. Slzy sa mi tisnú do očí, keď pozerám na ten Mordor, odvrátená strana Mesiaca. Viem, že nemám veľké šance ju prehovoriť na Furkotskú, kde sú samozrejme dúhy a jednorožce 🙂 No nič ideme do Bystrej lávky. Nič príjemné, únava už nastúpila a terén ku koncu tiež tragédia. Celý čas po šmykľavých trávach, tak idem veľmi opatrne lebo ja sa rád šmýkam. Nicméne sme v lávke živí a zdraví, plní eufórie. Neopísateľná radosť znásobená tým, že ráno boli veľké pochybnosti. Posledný neúspešný pokus o Furkostkú, raz darmo Petra je na temnej strane. Zhadzujeme vercjach a už len nekonečná turistika. Slnko medzitým pomaly zapadá a kolená trpia. Pri schádzaní ku vodopádu ešte schytávam povinný pád dňa. Krvavé ruky umývam hydrovakom vyberáme čelovky a šuchtáme do civilázcie. Na mysli už len jediné, 🍻 a možno ešte nejaká polievka.
Destinácia je samozrejme jasná, u Lenky. Vyjadrujem mierne pochybnosti či bude otvorené a tak, ale nádej zomiera posledná. Dorazíme na miesto a vyzerá to fajn, ľudia vnútri a slinky sa už zbiehajú. Vplálime to dnuka a dostávame studenú sprchu. Lenka nám odmieta načapovať čo i len jediné pivko. Znechutení sa presúvame do vedľajšej Furkotky, kde máme na výber medzi slovenskou alebo českou ohavnosťou, ktorú bez hanby nazývajú pivo. Lepšie ako nič i guess. Sledujeme pohár v lyžovaním, v ktorom je Petra veľmi zainteresovaná. Polievku som vdýchol akoby nebol zajtrajšok no Petra trochu bojovala 😅 Aspoň podľa čašníka, ktorý jej ju chcel zobrať z pod nosa. Poznáte ten pocit, keď sa niekde necítite vítaní. Dvaja rozbití horolezci, sorry jedna horolezkyňa a Maroš medzi štrbskoplesovými fancy asi turistami. Počkáme na električku a zostáva tam po mne len smrad.
Čo dodať nesmierne šťastní, fyzicky preverení a mentálne zocelení.
