Tatranské sústredenie sa nezadržateľne blíži a s ním aj predĺžený víkend. Nezostáva teda nič iné len zbaliť švestky a hybaj do Tatier. Píšem Petre, že budem v Tatrách lebo spomínala, že by sme sa mohli ísť pred sústredením rozliezť. Pýta sa či mám nejaký tip. Na soliskovom nám po zime zostal pytel, tak nadhadzujem ten. Ona že tie nad tým rozmýšľala, ale počasie nebude priať, má fúkať. Tak že či by som nechcel ísť dračí. Samozrejme. Kedysi dávno som o ňom čítal a videl pár videí. V dračom sedle som už bol a ten pohľad na Dračiu hlavu je spektakulárny. Idem si teda osviežiť pamäť a študujem. Je to troječka, to by malo byť v pohode. Keď čítam o zlaňákoch na platniach z Dračích hláv, tak píšu, že keď sa lezie opačnou stranou, tak tie platne sú trochu ťažšie ako III.
Dávame stretko na Štrbskom plese, nie úplne skoro, máme čas. Trieskame sa najskôr na Popradské pleso a potom do Zlomísk. Teším sa veľmi, Zlomisková je moja obľúbená. Petry sa pýtam, či ideme správnym (ľahkým) smerom, teda zo Zlomiskovej veže. Nie nie, ideme z Dračieho sedla. Riťku mi trošku stiahlo. Vravím že ale odtiaľ je to celkom ťažké 🙃 A čo, veď sme chceli liezť. Vravím si, že Petra vie, že neviem liezť, tak snáď vie, čo činí. Kochám sa výhľadmi. Nasleduje povinný kvíz miestopisu. Poznám skoro všetko, ako by som nemohol. Zlobivá je charakteristická, Rumanov štít taktiež so svojím plochým vrcholom, Ganek, klasika. Študujem Východný železný štít, Tilleho hrana, hmmm, najťažšie miesto hlavného hrebeňa. Škoda, že som nevyhral ten sud piva od Brogyho, veď som to vedel. Ošarpance sú majestátne, keď vidím tie platne a nalezených borcov, tak mi chlpy stoja dupkom. Z platní mám traumu ešte z Medených Hámrov. A nakoniec klenot, moja tatranská láska, Vysoká. Odtiaľto skutočne impozantná.
Stúpame vyššie a vyššie. V potoku Peťa naberá vodu do fľaše. Dobrý nápad nevláčiť ju zdola. Na hrebeni vidíme nejakého dobrodruha a v sedle ďalšie postavičky, o chvíľu sme tam ! V sedle sa obliekame, rýchle občerstvenie a môžeme sa ísť chytiť za pačesy. Nastupujeme pod Veľkú dračiu hlavu a netrvá dlho kým príde prvá komplikácia. Teda pre mňa 😃 Trochu vyšší skalný prah, ktorý Peťa vylezie ako laňka. Holt, ľudia sťa pavúci s dlhými končatinami nepoznajú problémy bežného hovnolezca. Ale čoby bežného, ale takého, čo má ešte aj nohy krátke. Chytám skalu, šmátram po chytoch, nohy vyhadzujem, nič. Akože nie je to tragédia, viem, že sa nejak vyrajbem, ale hľadám, či niečo nenájdem. Peťa zúfalá zo mňa, že mi podá slučku, asi že si to mám hodiť rovno 😂 Vravím, že netreba nejako sa vyšplhám. Cez kolienko to šlo. Pozeráme do výšin, asi to odistím hovorí Peťa, tak vyťahujeme lano. Lezieme trochu sprava. Celkom som aj nervózny, nevyzerá to najľahšie, taká plochá stienka a pod riťou vzduch, veľa vzduchu. "Istím !" Fuh, okej, suchoty, voda nepomáha. Škrabkám sa pomaličky hore. Chyty a stupy mi nedodávajú istotu, a vtedy som objavil obrovský problém. Vysoký ruksak v kombinácii s prilbou mi nedovolí otočiť hlavu smer hore. Paráda ! Hľadám teda cestu s vykrúteným krkom a onedlho som pri Peti na veľkej dračej hlave. Už len Malá dračia hlava a potom je to len choďáčik. Čaké nás zlaňáčik, môj prvý tatranský 😇 Okolo šutra je asi desať repiek a nejaká slučka. Petra sa rozčuľuje, že čo je to tu za bordel a ako na tom môžu ľudia zlaňovat. Vyberá nožík a reže vizuálne najstaršie. Mám ich dodnes doma, mačky ich milujú 🙂 Dohodíme našu repku a ide sa. Viažem si dračiu slučku (na dračej hlave), ty kks, veď ja som to asi zabudol, nejak mi to nejde zatiahnuť. Peťa nešťastná zo mňa, "no ale pohni si 😂" Dobre dobre, mám to, pot ma oblieva. Idem založiť zlaňovací seD. "Ale som Ti hovorila, že odsedku !" Jáááj odsedku, niečo sa mi matne vynára z kurzu, bolo by dobre sa aj zaistiť. Už viem, čo tu po mne chcú. Zaistím sa teda, zakladám zlaňovací seD, kontrola a už stúpam cez hranu nad priepasť, nervózny a zahanbený, že tu robím chaos. Spúšťam sa pomaličky dole. Moje zlaňovanie, je trošku kostrbaté, trošku dosť. Občas ma hodí do boku, o skalu. O chvíľku som dole. Teda, čo je chvíľka pochopím, až keď pozorujem Peťu, ktorá zostúpi elegantne z nebies za tridsať sekúnd aj s naviazaním. Jdem dál, Malá dračia hlava, ďalšie lezenie. Naliezame z trávnatej police opäť sprava. Istím Peťu a obzerám si Dračie pliesko. Je rad na mne, suchoty, klasika. Nebolo to až také zlé. Celkom pekné chyty, človek sa hneď cíti lepšie. Vrchol Malej dračej hlavy a z nej ďalší zlaňácik. "Tento hrotík si pamätám !" Peťa okolo neho obhadzuje lano. Ja len neveriacky pozerám 👀 Že čo ?! To len takto ?! No jasné čo si si myslel, veď toto je tutový hrotík. V nemom úžase len pozerám na ten "tutáč", ale ale ... Akože nemám skúsenosti, aby som tu niečo hodnotil, ale viem si predstaviť aj viacej istotu vzbudzujúce skalné útvary. Ale Petre verím stopercentne. Ževraj idem prvý. Petra mi vysvetľuje, že v takejto situácii nemôžem v žiadnom prípade odľahčiť lano. Okej okej, opakujem si to v hlave, ako sa spúšťam dole. Bezpečne dole, Petra poznamená, že ďalší úspešný zlaňák za nami, tento som precítil.
Pred nami sa už otvoril celkom príjemný zvyšok hrebeňa. Stretávame panáčika, ktorého sme videli zdola. Poliak, ako inak. Cupkáme po hrebeni sprava zľava, občas popod. Petra rozpráva príhody, keď tu bola s Rozbuchom a zasekla sa im tu jedna baba. Pri konci stretávame slovenskú dvojicu, chalan s babou na lane. Čakáme, kým zlezú šikmú platničku pred nami. Baba trochu v panike. Chalan spoznáva Peťu, Ty lezieš s Dadou že ? Hej hej. Petra komentuje pofidérny spôsov istenia. "Videl si to že ? keby zletí tak nemá šancu ju chytiť" Ideme na platňu, "opatrne, chceš ísť radšej na lano ? " Nieee netreba. Pred nami už sedielko a za ním Zlomisková veža. Ideme aj tam nie ? Jasnačka ! Ľahkým terénom vybehneme na záver hrebeňa. Svačíme a pozorujeme dvojicu ako postupuje ďalej. Počasie celkom v pohodičke, vieto nebol až taký hrozný. Tak poďme, čaká nás zostup, moja najoblúbenejšia časť 🙄 Hľadáme cestu, nie je to úplne jednoznačné ja skončím nad zrázom. Petra pozerá do trávnatého žľabu. Hmm, tadiaľto sa mi nechce ísť dole. Vyberáme sa teda žľabom do dračej dolinky. Nič príjemné, je plný lopúchov. Surfuje po nich teda dole na suťovisko. Dobre sme zachránení. Sledujeme ešte lezcov na Kôpkach ako hučia do doliny. Niekto lezie aj smerom na Dračiu hlavu. No nič, brodíme sa suťou a kosodrevinou späť na chodníček. Schádzame k Popradskému plesu, prejdeme okolo chaty, v hlave len myšlienky na zlatistý mok. Ale Petra je autom hovorím si. Utrúsim aj tak: "Nedáme pivko ?" Ale samozrejme, už som myslela, že sa neopýtaš ! "Hrozné s týmto chlapom !" 😂
