Celý týždeň v Tatrách a Peťa má cez víkend voľno, takže kujeme plány. Buď Malá zmrzlá dolina alebo Batizovská. Môj prvý návrh bola Batizovská bo v okolí Zeleného plesa sme boli nedávno. Petre je však sympatickejšia Malá zmrzlá a keď čítam, že liezť nejaká Kuttove platne v Batizovkej, tak ma netreba vôbec presviedčať.
Piatok teda dávame stretko v Petrinom basecampe a mamka nás za sprievodu tradičného metalu vezie na Biele vody. Máme šťastie, dole chatár nakladá pivo do auta, tak pomáham nakladať a do kufra idú aj naše svine. Dáme jedného Kamzíka a vyrážame, joj to sa šlape na ľahko 🙂 Dorážame na chatu a priority sú jasné 🍻 Sedíme si, máme čas a ja len tak medzi rečou spomeniem, že na sústredení som objavil brnčalovicu veľmi neskoro 😅 Petra nezaváha: "Dáme ?" Netreba mi hovoriť dvakrát a bežím ku okienku. Hmm dnes je tu mrská smena na čele s frlajsom. Pomaličky chlípeme chutný nektár z poldecáčikov, zapíjame pivkom (asi tretím) a spomíname na tatranské sústrednie. "No čo, dáme ešte jeden ? Budeme krívať !" S touto logikou sa nedá nesúhlasiť 🙂 Dobre sa mi sedí, nechce sa mi trepať hore na ťažko (dvakrát na ťažko) ale čas je neúprosný. Nejde to až tak zle, pošetrili sme sily na chatu a sme poháňaní slivkami a medom. Možno trochu viac ako by sa patrilo. Nôžky sa mi trochu motajú, tak po piliery sa šplhám opatrne. Už len môj obľúbený traverzík a sme na prahu Malej zmrzlej doliny. Bivak je už len kúsok. Skladáme veci a pozorne si ho prezerám. Toto je iný level ako naposledy. Zbehnem ešte do potoku nabrať vodu a zobrať chladiace sa pivko, ktoré padlo veľmi rýchlo. Ubytujeme sa a okolo ôsmej večer už aj zaliezame spinkať. Spoločnosť nám robí radio FM.
Ďen prvý
Ráno vstávame skoro okolo pol piatej. Spalo sa prekvapivo dobre, teda mne, ľutujem každého, kto musí znášať moje chrápanie 😔 Plán bol, že polezieme Korosadowicza na Kolový, hrebeňom na Čierny a hrebeňom Čiernych veží naspäť. Človek mieni, ale tatranské počasie mení. Kolový je mokrý a v oblakoch a nevyzerá, že by sa to malo zmeniť. Petra teda navrhuje, že poďme skúsiť nastúpiť pod Čierny a uvidíme. Jasnačka poďme. S malou dušičkou teda cupitám a obávam sa, že dnes to skončí len turistikou. Dávame pauzu na Petrinom obľúbenom skalnom mestečku. Stretávam klasických poľských dobrodruhou a zdola prichádzajú ďalší horolezci. Ako sa tak blíži chlapík, Petra hovorí tipni odkiaľ je. Sledujem črty tváre, oblečenie, Poliak vravím. Prichádza k nám, "češť", ha ! Prichádzame pod Čierny štít a stále je to zlé. Petra vraví, že teda počkáme, desiata hodina bude rozhodujúca. Čakáme teda v nepríjemnom vetre, prichádzajú ďalšie dvojice. Medzinárodná účasť, jedno poľské družstvo a dve české. Vyzvedáme čo idú liezť. Petra správne tipovala Puškáša. Kto čaká, ten sa niekedy dočká, nebesá sa rozostúpili a modrá obloha nás volá k sebe. Obliekame sa a ideme po stopách klasikov- Šádek Bocek.
Začiatok celkom pohodový, ale sú tu stopy po vode, čo sme aj čakali. Prvé české družstvo ide riadne rýchlo. Prvá dĺžka kratšia. Fičíme ďalej. Druhá dĺžka tiež pohodka sa mi zdá. V druhom štande počujem druhú českú, babskú dvojku. Druholezkyňa trošku krochká, Petra poznamená, no Puškáš je taký... Peťa nalieza do tretej dĺžky, čo sa mi zdá ako nepríjemný pilierik. Prvý friend docestuje po lane ku mne, tak kričím nech sa čím skôr zaistí, je už dosť odlezená. Je to už dlhšia dĺžka, ale štand pohodlný. Sedím na riti, istím a pozerám dole na baby. Petra hore diskutuje tuším s Poliakom. Je rada na mne, ten pilierik, na ktorý som celý čas pozeral ma trošku potrápil. Kúsok vyššie to bolo o dosť horšie. Vidím ako lano smeruje cez akúsi kamenú previsnutú kocku. Keď sa tam dostanem hľadám na mokrej stienke ako. Uff maturujem tam, troška paniky, sú tam len malé chyty a skúpe stupy. Stúpam tam na trenie, na verím v boha a nejakým zázrakom sa vyšvihnem hore do žľabu, kde už vidím Peťu na štande. Pýtam sa jej: "To čo bolo ?!" 😵 "Čo ?"🤨 Potom ako som neskôr čítal sprievodcu tak písali "ťažký krok", takže nie som úplný debil 🙃 Doleziem už viac menej v pohode. Medzitým sa oblačnosť vrátila, má to atmosféru. Pred nami posledná dĺžka. Baby si dávajú na čas, svačia, a Peťa trieli lahosťou hore. Leziem za ňou, a keď som uz pod ňou, pozerám s hrôzou na plochú stienku, ktorá nás delí. Vidím tam tie trojcentimetrové stupy, ale že by bolo niečo do ruky to nie. "Je tam taká vežička !", Peť kričí. Opäť civím na tú plochú stenu. "Nečakaj obrovskú vežu, len taký trojuholníček". Uhm. Ako je mojim zvykom snažím sa to nejak ojebabrať. Leziem trochu vyššie, chytám sa pekných bočákov, ktoré su bohužiaľ totálne mokré a moje ruky tým pádom taktiež, som si zase pomohol. No nič musím zliezť a ísť Petinu variantu. Mám už celkom natečené a zo stresu nohu, ako to ja nazývam, na elvisa. Proste trasie sa mi koleno. Vežičku už vidím, ale nedočiahnem na ňu z prvej, ako inak, tak musím ešte nejaký krok zrobiť. Strach a panika 😀, ale odovzdávam sa, stúpam a chytám "vežu" Dobre a čo teraz, visím tam len silou vôle a ten pocit keď nemáš ďalší chyt je na nezaplatenie. Šmátram teda hore, niečo sa asi našlo. Som pri Peti a rozdýchavam to. Toto bol asi najťažší krok, čo som zažil. Keby mám byť na prvom, rozplakal by som sa tam. Inak podľa sprievodcu od toho ťažkého kroku, čo som spomínal to malo byť už len ľahko na vrchol 😃, možno sme nešli správne ten koniec. Prezúvame sa do civilu a už ľahko prídeme na vrchol. Obklopujú nás mraky. Nemám z toho dobrý pocit, chceli sme ešte ten hrebeň Čiernych veží. Počujeme a sporadicky aj vidíme prvú českú dvojicu, ktorá je na ňom. Petra vraví, potrebujeme len hodinové okno ! Tak čakáme, ako vždy. Po chvíli nás ako Petra vraví, hory vítajú. Trochu sa to rozpadlo, takže neváhame a ideme na to.
Kúsok zostúpime do Papyrusovej štrbiny a hneď tasíme lano. Sledujeme ešte české ženské družstvo, vyzerá že sú ešte stále v tej istej dĺžke ako keď sme boli nad nimi. Nie je to nejaké ťažké lezenie,ale pre istotu. Na vrchu prvej veže sme cubidup a hneď aj zlaňujeme. Petra čistí staré repky okolo skaly nad zrázom. Na vežičke zanami je jedna krásna nová repka s majlonkou, pýtam sa či si to nehodíme od tiaľ. Petra tomu neverí, hovorím, že to tam asi dali čechúni pred nami. Pridáme repku do ostatných a Peťa ide dole. Samozrejme poznamená, že sa jej vôbec nepáči, že manévrujem na hrane bez zaistenia 😑 Zlaňáčik pekný, krátky. Tuším som aj dostal pochvalu, že už mi to ide lepšie 😅, veľmi hrdý som na seba. Podmienky začínajú byť vidmoidné, Peťa loví, ale nemali sme tú česť. Veľkú čiernu vežu len obchádzame a sme v Stolarczykovom sedle. Ten pohľad na Veľkú čiernu vežu, niečo neskutočné, dračia hlava s krídlom. Musí to byť jeden z najkrajších pohľadov v Tatrách. Dáme občerstvenie, vyzvedám miestopis, túto čiernu javorovú dolinu vôbec nepoznám. Ešte zísť dole pod nástup a sme cajk. Nejak ťažko sa mi ide dole, taká šikmá platňa, idem po riti viac ako by sa mi páčilo, no fujky. Sme späť pod nástupom a pri pohľade na stenu vidíme nalezených troch lezcov. No, akože pokročilá hodina, to musia byť Poliaci. Už len nekonečný zostup do basecampu, neponáhľam sa, šetrím si kolienko. Večera s riadnou alternatívnou muzičkou, dve pivká a ploskačka, môže byť. Ešte želanie azúrka na zajtra a môže sa ísť spinkať.
Deň druhý
Budíček 4:30, pozerám rýchlo von. Nádherný východ slnka, dnes to bude topka, na želanie. Plán je teda uskutočniť včerajšiu cestu na Kolový štít, ževraj klasika, Korosadowicz. Podľa sprievodcu v minulost najčastejšie lezená cesta na vrchol. Base camp je v podstate hneď po kolovým, takže nástup celkom rýchly, prešla hodinka a Peťa nalieza. Snažím sa trochu orientovať, básnička hovorila o výraznom červenom komíne. Komín sedí, červený neviem. Petra mi potom hovorila, že hore boli také červené skaly. Takisto som čítal, že v prvej tretine je ťažké miesto. Ťažšie ako včera to byť nemôže, chlácholím sa. Prvá dĺžka celkom krátka, Petra ma čaká pod kľúčovým miestom. Doliezam na štand a hneď som zorientovaný. Vidím "dvojmetrový traverz po platni do prava a potom ťažký krok hore". Petra odlieza, hľadá ako to preliezť. Sú tam skoby a visice slučky, ale tadiaľ to vyzerá veľmi ťažko. Ide ešte teda kúsok doprava a má to. Krásny chyt a šup hore. Hneď zaštanduje. Traverz je trochu mokrý a machový, trochu to otvára, ale opatrne prejdem pod crux. Keďže som videl betu a tentokrát aj zázrakom dočiahnem na chyt, som hneď hore. Pokračujeme. Konečne plnohodnotná dĺžka na celé lano. A to lezenie, to lezenie 🥰 Krásna šikmá stienka s krásnymi chytmi, neskutočne si to užívam a neverím, verím svojim nohám. Doliezam do luxusného štandu, trávička, ionťáčik, slniečko, happy days. Ďalšia dĺžka, Petru vidím skoro celý čas, kúsok hore, traverz po polici a zase hore. Pomaly sa míňa lano, kričím Peti. Doliezla tak presne, že štand už visel dohora, tzv. erektovaný štand. Jedna z vecí, čo som sa naučil, teda Peťa mi vravela, že sa to musím naučiť večer pred tým bola, že kým ma hodí zhora na istenie, tak ja už rozoberám štand. Teda nechám si jeden bod, v ktorom som zaistený a vyzerá najlepšie a ostatné už rozoberám. Treba byť rýchly. Rýchlo obujem lezky, dám ruksak a šmýkam hore. Ďalšia pekná dĺžka. Nie som fanúšik traverzov, ale tento bol pekný. Robím fotky, šetrím čas, že ano 😀 Zdá sa mi že ešte jedna dĺžka bola, taká kratšia, trochu po trávach troch po skalách. Tá bola posledná, ale na vrchol je to ešte pol hodinka v civile. Prezujeme sa teda, vyzlečieme, ja mám zase dve budny a mikinu, čo zaplnili celý ruksak a lano nebolo kde dať, Peťa má nervy 😅 a to nehovorím o tom, že zase stojím "bezpečne", debil proste 😅
Stúpame na vrchol, nie je to veľmi príjemné, takým žlabíkom, trávami. Sme hore ! V spoločnosti koho iného, keď nie Poliakov. Niečo sa pýtajú, nerozumieme, scienou ? Hej hej ... Na vrchole fotečky, miestopis, klasika. Nezdržíme sa dlho, je nedeľa, aj domov sa treba dostať. Pobalíme vercajch a sme len obyčají turisti. Dole už ľahkým terénom, ale nechce sa mi, kolienko ma omína. Prídme do basecampu, pobalíme, nencháme po sebe ani stopu. Znova dole už aj so sviňami. Snívame o polievke a pivku na chate, joooj. Ešte na pilieri, bez reťazí dáme zlaňák, predsa len s tými ruksakmi to bude bezpečnejšie. Sme atrakcia pre turistov, natáčajú si nás 🙄 Pri vodopáde sa veselo fotí, natáča rodinka s malými deťmi, mimo značky, veď prečo nie. Chata už nadohľad. Dobiehame jednu takúto rodinku a Peťa už pucuje tatka 😀 Len im daj ! hovorím si a uškŕňam sa. Akože aj ja som (bol) takýto mafiánsky turista, taranský zločinec, ale deti by som tam netrepal. Kráčame popri plese, dnes žiadne klásky kukurice pre kačky neplávajú na hladine, Prejdeme popri pláži 🙃, mostík, chata, yes. Hneď skočím do rady, pivka, polievky. (Druhá) Petra v okienku sa ma pýta: "Už ste späť ? 🙂" Heeej, rozmýšľam, že ako vie a ako ma pozná. Spapáme vypijeme posedíme a zase dole 🙄 Ale ubieha to v pohode, lepšie ako naposledy po dva a pol hodinovom spánku s ešte ťažším ruksakom a obrovskou opicou. Ulovíme ešte Kamzíka v lesíku a dole už čaká mamka. V sprievode našej hymny Walk od Pantery (Ri Spekt 🤘) to rúbeme do Novej Lesnej. Mamka nás pohostí makarónmi so syrom, mňamka.
Opäť je tu ten čas. Čas odejít, vstříc každodeným banalitám. Tie svetské problémy sa po tomto všetkom zdajú akoby menšie. Som smutný, ale vďačný za všetko. Neberiem to ako samozrejmosť, je to privilégium, že tu môžem byť, že som zdravý (viac menej), že moje telíčko to zvláda (viac menej) a že všetko v živote je v poriadku, áno viac menej. Koniec filozofického okienka 🙂
A, skoro by som zabudol, sme živí ! Tristo hrmených ! Tatričky ďakujem Vám 🧡 a Petre takisto 🙂
Galéria =>
