Prvý októbrový víkend trávim s kamrátkami v Tatrách. Počasie má ďaleko od vytúženého babieho leta, zima, dážď, a tak len trajdám tatranskými chodníkami. Ako sa blížime k autu na Štrbskom Plese pripravený na odchod domov sa ma kamrátka pýta kedy sa chystám najbližšie do Tatier. Vravím, že asi až keď napíše Peťa. Prisahám Bohu neprešla ani pol hodina a Peťa píše, že posledný októbrový Tatry. Neni o čom, len aby počasie bolo. Ešte nejako prežiť tie tri týždne horizontálneho života.
Keď sme v lete liezli Čierny štít a pozerali sme do doliny, tak Peťa vraví Medené lávky na jeseň ? Pri týchto slovách moja VHT-éčkárska duša zaplesala a lávky vo mne odvtedy rezonovali. Pamätám si ako som veľa rokov dozadu študoval cesty na Lomničák a Medené lávky boli jedno z nich. Vtedy som mal veľký rešpekt z tejto cesty lebo som nejako nechápal tým nákresom a popis bol tiež taký, že je to náročná turistika. Ale ako roky plynuli, tak som videl zopár videí, nazbieral trochu skúseností a zdalo sa mi to byť celkom v pohode. Až na to, že z tých videí to vyzeralo, že to nie je úplne atraktívna záležitosť.
Popri brigáde na chalupe teda plánujeme, čo by sme zrobili v tých Tatričkách a Peťa opäť navrhuje Medené lávky. Asi mesiac dozadu som videl ďalšie video poľského charakteru cez Nemecký rebrík. Tak hneď vravím, cez Nemecký rebrík. Petra sa nachvíľu zamyslí...to by sa mohlo dať. Je to teda jasné 🙂
Týždeň prešiel ako voda a piatok večer sa stretávame v novolesnianskom basecampe. Ráno je nejaké ťažké, oči opuchnuté ako syseľ, nebudem klamať, domáca borovička bola veľmi chutná, pivká takisto. Vyrážame do tmy na autobus. Už dávno som nešiel autobusom v Tatrách. Má to niečo do seba. Je to taký nejaký lepší pocit, ako keď si človek vyváža prdel autom. Vystupujeme na Bielej vode za brieždenia. Vonku celkom riadna zima. Nejak sa neteším na cestu hore na Brnčalku. Ruky si už po chvíľke šliapania necítim, ale som lenivý si vybrať rukavice z batohu. Cesta ale ubieha celkom rezko, na chodníku pri potoku je už miestami ľad. Okolo chaty len prefrčíme a pádime rovno na nástup na Nemecký rebrík. Rešpekt som samozrejme nestratil. Voči Tatrám mám obrovský rešpekt pred každou túrou, či lezením. Tak aj teraz pociťujem miernu nervozitu. Obliekame haraburdie a stúpame hore žliabkom. Podmienky zatiaľ celkom fajn, skala je suchá, stopy po snehu či ľade len veľmi skúpe. Cubi dup sme na legendárnom Nemeckom rebríku. Na tento som sa tešil najviac. Chcel som vidieť impozantnú stenu Malého Kežmaráku z bližšia. Musím však povedať, že z Brnčalky je pohľad krajší. Nicméně pohľady na Brnčalku a zamrznuté Zelené pleso zhora sú moje najobľúbenejšie v Tatrách. Žľab nás dovedie na peknú prechodenú cestičku, ktorá mi pripomína Granátové lávky. Petra má zmáknutý miestopis, a tak s radosťou počúvam o rôznych vežičkách, bocekovi, veža Pavúkov, a kde všade sa dá v zime zviezť s lavínou až dole. Množstvo nitov v skalách s kusmi odrezaných lán zo záchraniek napovedá, že na týchto miestach sa toho odohralo veľa. Petra má taktiež svoje zážitky. Veľmi sa nezdržiavame, vždy tu môže na nás niešo spadnúť zhora. Ušaté sedlo je už na dohľad, trochu popolezenia a sme tam. Dáme krátku pauzu. Petra číta Kroutila, ja sa kochám výhľadmi na Pyšná štíty. Ešte pár vtipných príhod z Petinho lezenia pilierom na Malý Kežmarák, ktoré prechádza týmto miestom a pokračujeme ďalej šikmou lávkou hore. Odtiaľ sa nám už naskytajú pohľady na medené lávky. Treba k nim ešte zostúpiť nepríjemnou šuchtou dolu. Veľmi nepríjemný terén zhoršuje ešte situácia, že nad nami sú dáky Poliaci asi na Vidlovom hrebeni a posielajú nám pozdravy vo forme kameňov a kusov ľadu. Zídeme pred začiatok medných lávok, kde je vidieť kúsky ľadových pasáži. Obúvame teda mačiatka. Petra je rýchlejšia a už hľadá cestu. Ja ešte len lovím v ruksaku a pomaly obúvam. Keď zrazu započujem zvuk "bzučiaceho hmyzu" a po podrobnejšom preskúmaní si uvedomím, že to bola rotujúca skalka letiaca tesne vedľa mojej hlavy, obúvanie zrýchlim a bežím ďalej. Na začiatku lávok pozerám dole na prístupový žľab, ktorým sa prichádza klasickou variantou z medenej kotlinky. Je z neho celkom riadny ľadopád, takže asi aj dobre že sme šli rebríkom. Z toho ľadu na lávkach som aj celkom nervózny, ale Petra to už prešla a po pár neistých krokoch som začal mačiatkam veriť. Keď si človek poriadne dupol tak sa ľadíky rozsypali. Nepríjemný úsek nie veľmi dlhý, a tak hneď vyzúvame. Cupitáme ďalej a tak rozmýšľam, že kedy bude vidieť tú hornú lávku, veď sú hneď nad sebou. V tom Petra vraví, že asi sme na hornej lávke 🙃. Velíme teda na ústup, kúsok sa vrátime a schádzame na správnu lávku. Hneď je to o čosi lepšie, riadna diaľnica, takže bez problémov razíme vpred. Miesto, kde konečne treba prejsť na hornú lávku si pamätám z popisov a videí, takže keď vidím priečny balvan popoliezam hore. Miesto je označené akýmisi červenými machuľami, čiže zablúdiť sa nedá. Na hornej lávke Petra pofotí zlaňák a pokračujeme popod steny Vidlového hrebeňu smer Búdka. Tú už z týchto miest veľmi dobre vidieť, takže čochvíľa sa bude čapovať pivečko, teda ehm Plzeň 🙄 Záverečná pasáž je taká nemastná neslaná by som povedal. Príkrym terénom stále hore. Občas stupím na nejakú slizkú zamrznutú skalku, takže zbystrím pozornosť. Sledujeme popritom Poliakov ako schádzajú z Lomničáku na nastup Vidlového hrebeňa. Samozrejme na nás spúšťajú kamene, čo nám kričia asi tak o pol hodinu 🙃 tak to beriem pre istotu viacej sprava. Pomaly doliezam ku zábradliu kochám sa výhľadmi na Vidlový hrebeň teraz už v plnej paráde a pri zábradlí ako čakám na Peťu už aj Malou Studenou dolinou a vlastne celou panorámou Tatier. Pre Petru bola z celého dňa najväčšia výzva preliezť zábradlie (jej pradávny nepriateľ 🙂), kochačky, gratulácie, ovácie. Sledujeme našich poľských kamošov ako nastupujú na hrebeň a hľadáme Dadu s Jankou, ktoré by tam tiež mali byť a mali by končiť na Lomničáku. Vidíme nejaké postavičky aj pravdepodobne správne farby búnd, ale nejako nám to nevychádza lebo idú opačným smerom. No nič, vpálime to do najvyššej krčmy na Slovensku. Trocha fancy na môj vkus, ale dávame teda kávičku a niečo čo pripomína pivo. Máme pol jednej, času dosť, tak posedíme skoro hodinku.
Vykmásame sa vonka, vyzeráme ešte baby či ich neuvidíme, ale nič. Prekvapení sme z už zmieneých Poliakov, ktorí za tu hodinu pokročili asi o 50 metrov. Polemizujeme o tom čo sa tam deje a vravíme si, že toto nie je šanca, aby stihli za svetla. Dole už len klasicky po reťaziach, kde človek vidí naozaj všeličo. Od mužských úžasných rád svojim nežným polovičkám citujem "veď choď dolu 😄"po modelku s päť centimetrovými nechtami, ktorá vylakťovala Petru až po mamičku s deckom. Emeríciho nárek nikdy nesklame a vždy, keď som tam ponukne všehochuť. Nezáživný zostup je okorenený len pádom dňa, ktorý dnes vyhrala Petra. Schytala to celkom nepríjemne. Z lomnické sedla už lanovkou zadara na Skalnaté, ďalšie pivko a trochu opaľovania. nadväzujeme kontakt s Dadou a Jankou, ktoré nakoniec šli hrebeň opačným smerom a už schádzali z Kežmaráku. V duchu alpinizku sa lanovkou zvezieme až do Lomnice, kde má Petra dáky obľúbený "stánok". Zakotvíme teda v ňom a popri čakaní na baby dáme nejakú polievku a samozrejme už konečne naozajstné 🍻.
Baby dorazia a prebieha plánovanie zajtrajšieho dňa. My s Petrou v tom máme celkom jasne, ale baby premýšľajú o sto šesť. Prebiehajú zaujímavé diskusie o malých severoch, pri ktorých sa vypilo (nie) málo piva a to všetko pod strechou malého bistra 🙂 Dada ešte dáva inštrukcie kamoške, ktorá je stále na hrebeni a slniečko už zapadá. Objasnili nám aj pravdepodobný scenár poľskej trojice, že vraj ten začiatok bol zamrznutý a veľmi nepríjemný. Neponáhľame sa, keďže potrebujeme potrebujeme využiť čo najefektívnejšie 24 hodinový lístok, takže z bistra sa vymotáme už v hlbokej tme.
Suma sumárum, celkom fajn túra, ale chápem prečo to ľudia nemajú radi. Sú oveľa atraktívnejšie možnosti a ja nemám chuť sa tam niekedy v blízkej budúcnosti vrátiť, ale ako Petra povedala, má to odčiarknuté 🙂
