Medená veža je kultový slovenský film s hviezdnym obsadím. Teda asi, poznám len Milku Vášáryovú, ktorá bola za mlada že fúú, aj staršia veď čo 🙃. Tak som si to z nostalgie minule pustil. Nevidel som to dobrých dvadsať rokov a vôbec som si to nepamatal. Je to strhujúca vzťahová dráma odohrávajúca sa v krásnej, divokej prírode Vysokých Tatier. Hlavný protagonista, tuším Pirin sa volal, zavraždí svoju manželku Milku pri výstupe na Medenú vežu, pretože sa domnieval, že ho podvádza s Miškom Dočolomanským. Toľko si pamätám, kým som nezaspal 🙃 Nebolo mi to úplne jasné, ale podľa mňa ju zhodil, povedzte Vy.
Viem, že kedysi som čítal, že pozostatky chaty zo stratenej doliny sú dodnes viditeľné niekde pod Lomnickým sedlom. Chcel som sa tam teda ísť pozrieť. Tiež mi napadlo, že kedysi začiatkom roka som Megi sľúbil, že ju zoberiem na Lomničák. Ďalším znamením bolo, že som videl video o "neznámej" ceste na Lomničák, cez cmiter. Vyzeralo to celkom ľahučko, tak reku to by mohla zvládnuť. Škoda, že nemá lezky, dali by sme nejakú Birkenmajerovu hranu. A keď som zistil, že Megi sa nachádza v Liptovskom Mikuláši, tak to bolo jasné. Aspoň z mojej strany. Chvíľu mi trvalo ju presvedčiť, že v štvrtok ráno o 5 sa treba dostaviť do Štrby. Nemá rada skoré vstávanie. Po pol dni dohadovania konečne podľahla nátlaku, takže už len nezaspať a bude dobre. Počasie má byť štvrtok uňo ňuňo, tak som chcel carpe diemovať.
O piatej ráno sa stretávame na ŽST v Štrbe. Megi je v plnej poľnej, takže sa prebalíme na izbe, vyfasuje lezeckú výbavu, jedno lano, sadáme do auta a fičíme smer Tatranská Lomnica. Zaparkujeme pod lanovkou, kde ujo už o šiestej ráno vyberá výpalné v sume pätnásť euro. V duchu alpinizmu šlapeme hore na Skalnaté. Megi rozpráva o svojich uplynulých príhodách z pochodu z Bielovodskej doliny až do Západných Tatier. Tempo tak akurát, chrbát dopotený, hore sme neviemz za hodku a pol. Sedíme na teraske a vravím, že dúfam že si pamätáš video s trasou lebo ja veľmi ani nie. Megi tiež nevyzerá veľmi sebavedomo, tak pozriem nástup na Veľkú Vidlovú vežu, je to rovnaká trasa. Vyzerá to byť celkom jasné. Pozerám do steny Lomničáku a snažím sa zorientovať, juj tá stena, ľudia moji zlatí. Vyzerá desivo, majestátne. Ale cesta je asi nejaká troječka v najhoršom na tú rampu pod vidlovým hrebeňom, potom už len taký scrambling. Ževraj to ľudia lezú na lane no. Ale ako Petra vraví trojky sólujeme 🙃 Tak beriem laná a všetok vercajch pre istotu. Aj keď vo videu vyzeralo, že založiť tam niečo bude celkom výzva.
Vyrážame naproti dobrodružstvu, Megi trochu s obavami, vraví že na videu to vyzeralo celkom ťažké. Hovorím jej, že toho týpka, čo robil to video poznám a je to trochu dramatik 😄 Kráčame okolo pomaly neexistujúceho plesa rovno hore pod stenu. Predbiehame ďalších dobrodruhov poľskej národnosti, ktorí sa pýtaju, či ideme na Uomnicu a či je to ľahké. Sí, certo ! Skalnatá dolina je krásna, kráčame po balvanoch, potom mäkká trávička, potôčik, výhľady na Kežmarák a Vidlové veže, maňifik. Dorazíme pod nástup, zdiaľky dobre viditeľná bledá skala. Sledujem lezcov na Kežmaráku, jednen má v prvej dĺžke zaseknuté lano v expreske, nechcel by som. Naša vzpinaczka podľa očakávaní nevyzerá až tak zle. Megi sa to ale nepozdáva. Tak sa pýtam či ideme na lano. Vraj netreba zatiaľ uvidíme neskôr. Dobre teda, vyrážam hore. Žiadne komplikácie, ale skala fakt vyzerá tak, že tu nič nezaložím. Po chvíli narazím na prvú skobu. Super, ak bude treba použijeme. Prichádzam na prvú policu a čakám na Megi. Ide jej to celkom fajn. Dolieza za mnou, pýtam či v pohode ? Hej hej... Dáme lano, pýtam sa znova ? Asi netreba... Ok leziem ďalej. Terén už je trochu ťažší, tá troječka to asi môže byť no. Jeden krok taký... Dorazím na ďalšiu policu a sledujem Megi, ktorá sa trochu zasekne na tom kroku 🙂 Tak ju trochu povzbudzujem a vravím nech hľadá nohy. Rozmýšľam, že v najhoršom jej spustím lano. Sedím vedľa štandíku resp. zlaňáku. Krok sa nakoniec podaril a Megi dolieza. Badám náznak paniky 😃 Vravím, že toto bolo najhoršie a mal som pravdu. Už len kúsok hore na rampu, takzvanú Vidlovú lávku a po nej v podstate choďákom pod Búdku. Sú odtiaľto neskutočné výhľady na Vidlový hrebeň, Veľkú Vidlovú vežu aka Medenú vežu a Kežmarák.
Finálny výšvih na Lomničák je tvorený akýmisi platňami. Nie je to strmé, dá sa ísť pekne na trenie, prípadne takým zárezom rovno pod stenami Vidlového hrebeňa. Jediné čo ma prekvapuje je kopa bordelu všade naookolo. Staré oceľové lana asi zo starej lanovky, porozbíjané staré fľaše, hrnčeky, hrdzavé krompáče...
Výškové metre pribúdajú zľahkosťou. a Búdka je stále väčšia a väčšia. Prichádzam k nástupu na Vidlový hrebeň. Celkom zaujímavý skalný útvar. Vyzerá akoby sem ani nepatril. Iba z ničoho nič zrazu vytŕča ostrá skala. Premeriavam si to, mám to v merku, teším sa keď sa tam raz pôjdem liepať, žiť život, ej bisťu ! Čakám Megi, robím fotky, ktorým sa tak veľmi teší 🙃 Teraz už sme fakt blízko, pozorujem ako ma pozorujú ľudia na teraske. Hore už ľahúčko a za desať minút preliezame zábradlie, high five !
Už len vystáť poradovník na fotky na móle a môžme si dopriať zaslúžené pivko. To je luxus, pivko na Lomničáku a nemusel som ho tam vyniesť. Drahý luxus ponevač a nie veľmi chutný jelikož plzeň no, chcelo by to tu dáky echt pajzel, ale lanovkoví turisti to musia mať fancy.
Dopijeme dopapáme a hajde dole Emeríciho nárekom. Reťaze tam stále sú a dorobili aj také háčiky pre vodcov, veľké veci.
Ideme trochu pomalšie, Megi ešte nie je zvyknutá na zliezanie, ale neponáhľame sa, počasie stále super. Ako ju tak čakám, tak nechtiac spúšťa skalu na vodcu pod nami, ktorý ide hore s babou. Aj kričí, že skala, ale týpek sa vykecáva a trafí ho presne do bicáku. Tak zase si treba vypočuť klasické reči 🙄 Vyzeralo to inak celkom nepríjemne, ale našťastie sa mu nič nestalo. Megi to mrzelo, veľmo veľmi. Zliezame do Lomnického sedla a je načase hľadať základy chatky. Zliezam teda dolu po vyšliapanom chodníku na stranu Malej studenej doliny. Celkom ďaleko som zašiel no prd som našiel, hmm možno je to trochu ďalej. Vraciam sa teda späť do sedla, kde ma zastaví jedna pani a pýta sa, že kde som bol. Pýtam sa: "Videli ste Medenú vežu ?". "Nie..." Pffff, tak nič ! Neznabohovia slovenskej kinematografie ! Pátranie pokračuje ďalej smerom na Veľkú lomnickú vežu. Kráčame po hrebeni, obzeráme sa, ale nič. Mission failed successfully 🙄 Nevadí na veži doplníme energiu a vraciame sa do sedla. Celú cestu hustím do Megi, že sa musí prihovoriť lanovkárovi, očariť ho, žmurknúť na neho, aby nás spustil zadara. Veľmi sa jej to nepozdáva no bola pripravená 😀 Blížime sa k lanovke s malou dušičkou, prídeme k plošine, ujo pozerá a len kričí, poďte sadajte ! Veľká radosť, ozaj veľká, nečakal som, že to pôjde takto po masle a bez donucovacích prostriedkov. Jazdu si užívam, moje kolená tiež, dávno som nebol na lanovke. Nebyť obrovského ruksaku v mojom lone, tak by to nemalo chyby. A keďže sme pošetrili trochu času a energie, tak môžeme rozšíriť dnešnú turistiku o ďalšiu destináciu, čo považujem trochu za taký môj tatranský domov, Brnčalku 🥰
Na skalnatom teda doplníme nejaké zásoby a trieskame sa po magistrále smer Veľká Svišťovka. Nôžky už celkom rozbité, aj tak troška riadne dopečený, ale čo by človek neurobil pre pivko a polievku pod Malým Kežmarákom. Už aj pokročilá hodina bola som mal pocit, boli sme jediní, čo šli týmto smerom, ale veď čo, čelovky máme. Cestou rozmýšľam ako som celé leto čítal o zásahoch HZS z toho zostupu spod Svišťovkyna Brnču, že ako sa tam tí ľudia ocitnú v exponovanom teréne a potrebujú vrtuľu. Išiel som tadiaľ stokrát, ale neviem. V sedle ešte vybehneme na samotný vrchol, tam som sa tuším nikdy neunúval ísť 🙂 Pohľad hore zo sedla na Zelené Pleso a Brnču musí byť jeden z mojich najobľúbenejších. Po serpentínach klusáme dolu. Je to celkom biedne značené treba povedať. Občas netuším či som správne, trochu chápem tých českých turistov 🙃 Hlavne keď netrafia ten žľab s retiazkami. Ale každý český turista by mal poznať najlepšiu aplikáciu stvorenú samotným Ježišom, mapy.cz. Prichádzame na chatu, kde už našťastie pomenej ľudí. Fazuľová a pivko to je vždy tutovka. Posedíme dosť dlho. ale je čas ísť, nech to stihneme po svetle. Vôbec sa mi nechce. Mám pocit, že tento rok idem tadiaľto asi stý krát a vždy rozbitý. Ubieha to ale fajn, žiadne sťažnosti z mojej strany. Pred koncom odbáčame smer Tatranská Lomnica, pomaly sa stmieva. Nekonečná cesta. Megi sa pýta asi päťkrát, že kedy tam už budeme 😄 Už už. Ešte kus po asfalte cez Lomnicu a k autu prichádzame v podstate po tme, niečo po ôsmej. Pozerám ešte na nočnú stenu Lomničáku a v duchu ďakujem, že nás pustil hore. Možno nie len v duchu, možno som si aj zakričal od radosti 🙏
Celkové parametre: 32km, 2200m ⬆️
