Alebo aj Vareškový hrebeň, len nech nemám v každom nadpise slovo hrebeň. Brúsil som si naň zuby už niekoľko rokov, ale vždy sa vyskytlo niečo "lepšie". A keďže Megi prežila včerajšok a je stále na palube, tak je to ideálna voľba. Dvoječku by mohla zvládať. V zime som dostal takú ochutnávku, tak že si pospomínam na moju najlepšiu túru 🙂 Predpoveď je všelijaká, daždík od jedenástej do druhej, ale žiadna tragédia. Jeseň klope na dvere, takže môžeme spať o pol hoďku dlhšie. Budík štyri tridsať, ťažké ráno po ťažkom včerajšku. Nevadí, ja som zvyknutý a Megi sa tvári, že je to v pohode.
Sadáme do auta smer Starý Smokovec. Cestou na Hrebienok sa dostávame do prevádzkovej teploty. Až som prekvapený, ako rýchlo sme hore. Nestrácame čas a ideme smer Zbojníčka. Všetko v porádečku, od bráničky trochu fučím. Pri Vareškovom plese opúšťame značku preskakujeme potok a hor sa driapať do sedla. Jedno šťastie, že som našiel nejakých mužíkov bo ma to lákalo ísť žľabom. Mužíci idú ale po pravej strane trávnato šutrovým svahom, dozaista príjemnejší terén. Čas nahodiť plembáky. Ako sa blížim k sedlu vidím hore už dve postavičky, fajímsko nebudeme sami dnes. De sedla to bolo 45 minút. Víta ma stádo kamzíkov pasúcich sa asi 3 metre odomňa. Počkám Megi a pýtam sa či začneme túru oficiálne a teda Východnou Slavkovskou vežou. Je to v podstaste na opačnú stranu a treba sa potom vrátiť naspäť. Jasnačka. Nechávame teda všetko v sedle a naľahko bežíme hore a hneď naspäť. No a teraz hlavná otázka dňa, ideme na lane ? Megi je taká, že možno že aj áno. Ja som tiež taký, že no asi radšej. Aspoň potrénujem krátke lano. Zo sústredenia som už trochu zabudol metodiku, ale doštudoval som na youtube 🙃 Obliekame teda sedáky a už šaškujem zo slučkami 🙄 Akože myslel som, že to bude horšie, ale dalo sa lepšie. Vedel som, že niekde som mal loďák zrobiť, ale nevedel som si to vybaviť. Popritom sledujem dvojicu ako lezú, celkom striktne to dávajú po hrebeni. Ja som to nechcel nejako hrotiť, vybavoval som si, že začiatok sa obchádza sprava, potom tá veľká veža zľava kúsok dole a traverz, nejak to pustí. Snažím sa ešte Megi vysvetliť ako funguje krátke lano, ale ako vysvitlo, sere na mňa a moje keci 😀
Inak veľmi pekné prostredie som zabudol podotknúť. Rozplývam sa v tichosti. Tieto pohľady, byť prítomný v momente, obkolesený týmto majstrovským dielom prírody, a vôbec mať zdravé telíčko, ktoré ma sem vynesie. To nie je právo, ale privilégium. Neviem, niečo to so mnou robí, niečo hlboko vo vnútri. Keby môžem, tak zastavím čas nech to trvá večne. Okej sorry koniec opúšťačiek, sorry, mám trochu tizmu. Ako je tradíciou miestopis musí byť ! Končiare týčiace sa nad Veľkou studenou dolinou to nikdy nesklame. Hlavný tatranský zabijak Prostredný hrot v plnej paráde. V plnej no, z Malej studenej je krajší. Priečne sedlo, Široká veža, nedostupný Ostrý štít hmm, Javoráky, Svišťový. Za nami Bradavica, Gerlach. Tak si to tu vymenúvam, ale budem sa opakovať, Megi vyzerá, že serie na moje keci, aj keď tvrdí opak 😅 Nečudujem sa, ale ja som taký, že keď sa na niečo pozerám, tak proste musím vedieť na čo sa pozerám.
Vyrážame ! Začiatok je taký choďáčik, po trávičkách, sunshine n rainbows. Časom to trochu tuhne, ale žiadna tragédia. Občas hodím nejakú slučku a cvaknem lano, ale väčšinou len obhadzujem okolo skál a vežičiek. Terén je celkom členitý, takže je stále kde. Jediný problém je, že to lano ma instatne serie 😀 V jednej ruke mám zmotýlikované slučky, nech nie sme veľmi ďaleko od seba, takže efektívne viem používať iba jednu ruku na lezenie. Sem tam sa mi to trochu pomotá ako to skracujem a predžujem, chce to ešte nejaký ten skill. Asi som si mohol nechať ešte kratšie to lano. Neni čas strácať čas, ideme celkom fajne, predbehli sme dvojicu, ktorá nastúpila pred nami. Medzitým sa mraky zbierajú, nebesá sa zhasínajú, prvé kvapky prichádzajú a polky sa mi sťahujú. Nájdeme nejakú biednu skalu, kde sa skrývame. Obliekame bundy. Pozerám na tie kvapky a zdá sa mi, že nie daždík, ale sniežik padá 🙃 A celkom dozaista mihnutím oka sa to mení na krúpy. No, bude sranda pomyslím si. Sme niekde v okolí Vareškového sedla, asi ani nie v polovici. Tak si tam hovieme chvíľku, dumáme, čo urobíme. Rozmyšľam, či sa dá niekde zísť dole, do Slavkovskej dolinky by sa v najhoršom malo dať. Druhé družstvo nás predbieha, pokračujú ďalej. Megi vraví, že možno by sme aj mohli ísť ďalej, mokneme tak či onak. Súhlasím, ideme ďalej. Kričím, že veľmi opatrne teraz, skaly sú šmykľavé. Samozrejme, že o desať sekúnd neskôr sa tam poskladám 🙃 Dážď aj krúpy, by boli ešte ako tak v pohode, ale prichádza prvý hrom niekde nad Bradavicou. Pozerám na Megi a vidím, že jej nie je všetko jedno. Mne tiež pravdupovediac, trošku nervozity, bojím sa o Megi, ale snažím sa zachovať chladnú hlavu. No miestami ju aj trošku naháňam. Snažím sa nejako hľadať najschodnejšiu cestičku. Tento hrebeň sa dá ísť mnohými variáciami. Sem tam sme priamo na hrebeni, kde je trošku lezenia a zliezania. Občas také pasáže, že Megi na mňa zdola pozerá, že toto mám liezť ? 😃 Snažím sa ju istiť ako to ide. Aj mám taký dojem, že je to celkom bezpečné, ale možno je to len sladká nevedomosť. Občas strmé zliezanie, čo je horšie. Megi ešte nemá v tomto istotu a chvíľku to trvá no 😄 Treba veriť tým dvom pahýľom čo vyrastajú zo zadku. Ja mám z tým občas takisto problém, takže tomu úplne rozumiem. Sem tam popod hrebeň, po nepríjemných kokrých trávach. V tom prichádza druhý hrom priamo nad nami. Megi zhrozená pozerá na nebesá a ja len kričím " Megi poď, ideme ďalej" Snažím sa stále nejako vyhodnocovať situáciu. Vyzerá, že sa to trhá, teda miestami vidieť dieru v mrakoch. Sme už niekde v mieste, kde sme nastupovali na hrebeň v zime, tak si vravím, že tade by sa dalo dostať dole. Ale myseľ je nastavená stále, že to dôjdeme. Slavkáč je celý čas vidieť, takže ma to tam ťahá. Takisto druhé družstvo to nevzdalo, čo mi dodáva falošný pocit bezpečia 🙂 Samozrejme Megi sa pýtam každú chvíľu, či je v pohode. Stále vraví, že hej, ale vidím na nej aká je skutočnosť 🙃. Kebyže povie, že nie tak ideme dolu. Ale Megi je bojovníčka ! No napriek tomu sa poslednú hodinu asi päť krát spýtala, že koľko ešte. Na čo je stále vravím, že už tam budeme a že najťažšie už máme za sebou 🙂
Pod finálnym výšvihom na vrchol, ktorý inak vyzerá oveľa horšie akým v skutočnosti je, sa dážď trochu zmiernil, žiadne ďalšie hromy a ja si začínam myslieť, že to dáme. Dokonca aj kríž už vidím. Tak sa škriabeme hrebeňom, už aj lano som si trochu upratal a začínajú sa vynárať spomienky zo zimy. Už sme blízko, vravím si. Hrebeň sa pomaly rozširuje a prechádza do choďáku. Dážď ustal úplne. Zaplavuje ma eufória. Sme tady ! Prehodím pár slov s druhým mužstvom, zakempíme pod krížom, vyzliekame pracovné oblečenie, balíme lano a klasika. Fotečky, videá, to Megi tak miluje 🙃
Posedíme chvíľku, posušíme, doplníme energiu. Niekto sa potrebuje aj prezliecť, lebo tá dynafitka toho veľa nevydržala 🤣 Ale času nie je na zvyš, počasie vyzerá ešte stále tak všelijako, možno ešte bude pršať. Tak fičíme dole. Doslova, poklusom. Aspoň ja no, Megi sa nechce veľmi. Zostup je nekonečný... a nudný. Chcelo by to nejaké dramáče v ušiach.
Dotrieskame sa k autu a na lúke pri kostole si spravíme piknik. Veci sušíme, rozložené kade tade. Oddávame sa výbornej čokoláde, a len tak ležíme na trávičke. S mokrou riťou. Chválim Megi, že to zvládla super, pýtam sa na dojmy a ďakujem Bohu, že sme živí a zdraví. Čas tiež dobrý, štyri hodiny, to ešte stíhame aj večeru 🙂
