Predĺžený víkend takže celý pondelok k dispozícii. Síl už ubudlo, tak večer pred plánujeme už len niečo jednoduchšie. Po zdĺhavej diskusii, ktorá sa niesla v duchu vymenovávania môjho wishlistu a Petrinho nie ! sme sa dohodli na galérii Ostrvy a možno ďalej. Absolútne sa nesťažujem. Počasie na štýl predchádzajúceho dňa, takže nemá zmysel dáka expedícia. Radar vraví, že medzi desiatou a druhou to má byt lepšie.
Ráno teda zubačkou na Štrbské a trajdáme na Popradské pleso. V nohách cítiť, že boli používané, a tak nástup ťažší ako som očakával. Sme pod stenou, ktorú veľmi nevidieť, počuť ale horolezecké vzdychy. Nájdeme teda našu líniu, ktorá nás nepustí. V kľúčovom mieste je vytrhnutý nit, skala a telo studené. Nemá cenu to siliť, presúvame sa teda vedľa. V sprievodcovi som nejako nevedel nájsť našu cestu, ale pravdepodobne májová. Desiata hodina, počasie sa trochu umúdrilo podľa predpovede.
Stojím pod stenou, istím Petru a kvalitne mrznem. Skala, ale vyzerá sucho. Petra rýchlo mizne v hmle a onedlho prichádza "zruš". Prezúvam lezky, prstíky necítim ani horné ani dolné. Driapem sa hore v miernej nervozite. Hneď na začiatku prichádza moja obľúbená platňa. Visím tam ako koala, manévrujem sem a tam. Držím sa niečoho, stojím nejako, ale vôbec to necítim. Noha mi vystrelila, Miloš, koncentrácia ! Nadýchol som sa zhlboka, do toho mi zvoní telefón na celú dolinu, groteska proste.
Potom už pohodička, aj sa mi to celkom ľúbilo. Doleziem za Petrou a vraví mi, pozri sa doprava. Hľadám štand alebo také niečo: Pozriem sa vyššie a vidím to ! Sánku mám dole, oči ako decko v hračkárstve. Ihla v ostrve. Akože nie je to Matternhorn, ale vôbec som nečakal, že tam ideme, a že ju tu budem mať ako na podnose. Je to v podstate taký pinďúr, ale ja nepotrebujem veľa, aby som bol ohúrený. Vyliezli sme nad inverziu takže výhľady dramatické. Prezúvame do civilu a stúpame k tejto kráske. Výšvih Petra odistí, ale dá sa v topánkach na pohodu. Na vrchole sa ešte stále spamätávam. Nádherné výhľady na Vysokú. Podmienky sú celkom vidmoidné tak Petra loví. Zdá sa to už beznádejné, keď Petra kričí Miloš poď rýchlo ! V hmle pod nami samotný hrot ihly vrhá vidmo. S dvoma šťastlivcami v ňom. Nemám slov. Úžasné zakončenie tejto trilógie. Fotečky, videá, pohľadnice domov a zlaňujeme. Ešte posledný simultánny zlaňáčik z galérie ostrvy, niečo nové pre mňa. Zaseknuté lano pri sťahovaní zachráni pár švihov. Dokrútené lano je ale iná kapitola a rozkrúcam ich asi tri týždne. Petra to určite dá za vinu Mammutu 🙂, ale neviem, zlaňovať na jednom prameni s prúsikom a osedmedisatimi kilami dá zabrať hrubšej šnúrke od topánok hocakej značky.
Vraciame sa k Popradskému plesu a hory sa skrývajú späť pod tajuplnú perinu. Akoby sa otvorili iba pre nás. Tatričky, ďakujeme ! 🥰
Na popradskom už len dotankujeme prevádzkovú kvapalinu zlatistej farby a fičíme dole. Zase tá Lenka čo ? Bojkotujeme ju ? Dáme jej ešte jednu šancu v podobe polievky a hranoliek. Už len vyčkať na zubačku a späť do horizontálneho života.
Medzi horolezcami a Marošmi sa traduje povera, že druhé vidmo znamená hory Ťa varujú a znamená nebezpečenstvo smrti v horách. Deväť z desiatich Marošov si je veľmi dobre vedomých, a preto si prajú zápisok s názvom Hory ťa milujú 🙂
