Na náhody neverím, všetko sa deje tak ako má a z nejakého dôvodu. Tento počin nazývam aj najlepšia túra v živote, do tohoto dňa, pol roka neskôr. Asi aj zostane do konca života 🙂 Žiadny mordor, extrémy, výkony, nič také. Nie nie, len šťastná zhoda náhod, jaj a podmienky boli tiež fajné. Za ten čas už pretiekla nejaká voda v tatranských potokoch, takže úplné detaily si nepamätám, ale gro tam bude.
Február, moja prvá zimná sezóna v Tatrách kedy vykonávam, ako to ja nazývam, mafiánsku turistiku, teda motám sa tam kde nemám. Vlastne už je to druhý rok, ale prvý čo mám aj mačky a cepín 😀 Zimné Tatry sú moje najobľúbenejšie, teda čo sa vizuálu týka.
Je to už asi tretí deň, predchádzajúce dni som bol na Furkotskom a Končistej, na nohách otlaky od nových zimných topánok, jedna aj krvavá bo som stiahol kožu na kuse nábytku večer pred. Tak si vravím, že sa idem len niekde prejsť, tuná v okolí Smokovca. Na Slavkáči som nikdy nebol, rozmýšľam. Všetci píšu aká je to nuda, len šliapeš hore a výhľady akurát tak do Svitu. Ale veď čo, už nemám aj tak sily a tie nohy. Ale zimné podmienky, to by mohlo byť trochu zaujímavejšie.
Vyrážam teda ráno zo Smokovca, nôžky trpia, ale pri lanovke už zmeraveli a bolesť necítim 🙃 Som trochu v rozpakoch, po predchádzajúcich dňoch plných brodením sa snehom po pás. Trochu sa obávam v akom stave je chodník a či to bude prešliapané. Spomínam ako som v novembri prešliapával cestu na Zbojníčku, akože bavilo ma to, ale teraz by som to už psychicky nedal, ani fyzicky. Je skoro, ešte sa len rozvidnieva. Nikto nikde, predbieham len párik Poliakov. Pomaly sa blížim k rázcestiu pod slavkovským, keď vidím predomnou ísť dáku ženštinu. Cepínik na ruksaku, vravím si toto bude nejaká borka, možno domáca. Dobieham ju a s malou dušičkou sa pýtam: "Ahoj prosím Ťa nejdeš náhodou na Slavkáč". Dostáva sa mi iba nevrlej odpovede "Nie !" Ok, neriešim. Chcel som sa len spýtať, či nevie v akom je stave chodník. Prichádzam k rozcestníku, kde by mala pokračovať modrá hore, ale nejak to nevidím. Borka išla smerom na Hrebienok po magistrále, tak idem aj ja kúsok, že možno nájdem niečo. Hovorím si popritom, že prečo by išla na Hrebienok tadiaľto, keď mohla ísť rovno zo Smokovca. Opäť som ju dobehol a vravím: "Tam bol rozcestník". Otočila sa, otáčam sa aj ja a cestou vidím modrý chodníček, vyzerá vychodený, čo nemusí byť úplná výhra lebo možno len po vyhliadku. Prichádzam späť k tabuľke, kde borka študuje čo píšu. Pozerá na mňa a pýta sa: "Ideš na Slavkáč ?" Nooo chcel by som. "Máš prilbu ?" Mám ! Mačky ? Mám ! Cepín ? Mám 😊 "A bol si už niekde takto ?" Aaaaa, že bol som na Končistej včera. Dobre tak ak chceš zoberiem Ťa na Slavkáč, ale inou cestou. Si vravím, že fúha, vynárajú sa mi flashbacky zo včera po pás v snehu, to už nechcem zažiť. Som v rozpakoch a čo keď je to nejaká strážkyňa tatranského zákonu a dá mi potom pokutu 😁 Nech to berie čert, dobre poďme. Posledný rok sa snažím byť yesman a každej príležitosti poviem ano a doteraz ma to neskalamalo. Musím ale priznať, že som toho nemal dobrý pocit na začiatku. Ja, skeptik, tatranský samotár a s cudzím človekom a čo keď sa niečo stane, čo keď sa tam nedostaneme "inou cestou", proste moje dotieravé myšlienky.
Vyrážame teda po magistrále smer Sliezky dom, už niet úniku. Cestou kecáme, také klasické od kiaľ si, čo robíš atď atď. Popritom sa dozvedám sa, že borka je inštruktorka horolezectva. Oči sa mi išli vyočiť 😳 Zaplavila ma detská radosť, všetky obavy a pochybnosti razom zmizli. Tak ju spovedám, že kde všade bola. V skratke, všade 😆 Uznanlivo si pokyvkávam hlavou a mám pocit, že som v dobrých rukách. Ale asi aj zase takej inej nervozity, že ja ceper čo tu budem robiť s takouto kapacitou. Vyjdeme z lesíku, otvárajú sa pohľady na Gerlach a dolu do kotliny. Krásne počasie, gýčové. Hore azurko dole inverzia, milujem proste. Pekná zmena od zmena od predchádzajúceho dňa, keď som mokol na Batizovskom plese. Ešte kúsok, podídeme celý Slavkáč a je čas opustiť chodník. Vravim, že inak ja som Miloš. "Čau ja som Petra" Áno áno, tá Petra, hlavná hviezda mnohých ďalších fiktívnych príbehov, ktoré sa v žiadnom prípade nestali 🙃 Vyrážame smer hore do bližšie nešpecifikovanej dolinky. Míňame stopy medveďa 🐻 Prvá lekcia miestopisu, Guľatý kopec, nejaké pliesko tuším. Ide sa veľmi dobre, veľmi veľmi dobre. Sneh je krásne tvrdý, neprepadáva sa. Po pár výškových metroch je čas sa obliecť, prilba, mačky a nastupujem do žľabu. Nejde sa mi najlepšie, našľapávam na boky topánok / mačiek a idem tak cik cak hore, je to predsa len celkom strmé. Petra mi dáva lekcie ako sa správne hýbať v mačkách. Aj by som rád stúpal rovno, cez predné hroty, ale jednak tým dvom akosi neverím, bokom mám predsa viacej hrotov v snehu a hýbe sa mi tak päta v topánkach a irituje mi to otlaky. Stúpam kúsok nad Petrou, tá ma naviguje kam mám ísť a konečne mi doplo, že vlastne vyjdeme na Vareškovom hrebeni. Trochu sa ma zmocní hrôza, Vareškový hrebeň v zime hmm. Peťa ma ukľudňuje, že to bude pohode, ten záver je jednoduchý. Vyjdeme hore na hrebeň tuším niekde vo Vareškovej priehybe ? Výhľady luxusné, Veľka studená dolina, vzadu Bradavica, juj. Ideme po hrebeni, Peťa vedie ja nasledujem. Nie som úplne v komfortnej zóne, ale celkom to ide. Dostávame sa na miesto, kde Peťa hovorí, že striktne po hrebeni to nevyzerá najlepšie, tak že kúsok zídeme a dáme traverzík. Dóbre, pozerám sa na ten svah pod nami. Takých osemdesiat stupňov to môže byť, hladký sneh 😳 Peťa si z toho veľkú hlavu nerobí, traverzuje. Hlavou k "stene", pozri zakopneš nohy, cepín a ideš. Ešte len zliezam dolu a už som vyklepaný. Našťastie som už mal stupačky urobené ,ale ľudia moji, tak dosraný som v živote nebol. Stojím tam na predných hrotoch, ktorým neverím ani mäkké f, v jednej ruke cepín, ktorý mám pocit, že mi je tiež na hovno lebo som seknutý len v sypkom snehu. Druhou rukou som päsťou po lakeť tiež v snehu. Pod riťou obrovská priepasť ďaleko ďaleko. Hovorím si, Miloš, toto Ti bolo treba ? Toto si chcel ? Teraz sa to tu odtrhne s tebou celé, alebo sa ti noha šmykne a koniec, dovi dopo, hotovo, záverečná. Táto Petra je šialená 🤣, ale morál ma riadny Ako je zrejmé prežil som to, tento päť metrový traverz 🤣 Ale kolená sa mi trasú. Petra len pozerá či mi netoto. Odtiaľ už v pohodičke. Nejaké tie štrbiny, kde mi Petra hovorí, že toto zlyžovala, tamto zlyžovala, tu našla cepín...Záver je krásny, otvorí sa pohľad na vrchol a už len choďáčikom ku krížu. Bože to je eufória ! Neopísateľný pocit. teším sa ako malé dieťa, že sme hore a živí ! Kochám sa výhľadmi, fotky, všetko toto, miestopis samozrejme.
Už len cesta dole po značke. Chodník aj celkom prechodený, ale sem tam sa prepadneme, ale že riadne. V jednom momente vykopávam Petre nohu cepínom. Cestou mi ukazuje kráľovský žľab a rozpráva príhody o skialpinizme, vidmách a nesmrteľnosti 🙂. Okrem iného spomenie, že v ich horskom klube organizujú kurz lezenia každý rok a o chvíľu sa bude začínať tohtoročná edícia. Keď chcem, nech sa prihlásim. Rozmýšľal som na tým už veľmi dávno a toto bol ten správny popud, aby sa tak už konečne stalo. Stretávame zopár ľudí, čo sa brodia na vrchol. Ja som mal byť jeden z nich, ale dnes to niekto zariadil inak. Už teraz chápem tie reči o nudnosti tejto túry. Ale ja som aktuálne na vrchole sveta. Zídeme dole k rázcestiu, kde to celé začalo. Úspech. Vravím, že ešte si to idem vybehnúť na Zbojníčku, je tam brat s frajerkou. Tak sa teda lúčime a vymieňame si čísla. Že ak by som chcel, tak ešte môžeme niečo dať niekedy. Jasná vec vravím. Úprimne ? Myslel som si, že Peťa sa mi už nikdy neozve 🤣 Na moje prekvapenie som o dva týždne smeroval späť do Tatier v ústrety novým dobrodružstvám. Ale to je už iný príbeh.
Trielil som teda smer Hrebienok a Zbojnícka chata. Slúchatka v ušiach a ten pocit. ten, ktorý milujem najviac na svete. Neviem to popísať. Pocit po úspešnej túre, kde vieš, že si mohol zomrieť, ale žiješ, naplno. A toto vo mne zostáva týždeň. V tomto prípade dva 😀 S takým pocitom sa ľahšie ide. Nad hrebienkom teda odbáčam smerom Zbojníčka. Volám bratovi, že kde je. Že už schádzajú. Super tak sa stretneme. Hej keby som neni debil a nezišiel zo značky a nešiel nejakou skialpinistickou stopou. No nič šlapem hore. Väčšina ľudí ide smerom dole. Vlastne všetci. Je už pokročilá hodina na zimu a slnečné lúče kradne bašta končiarov okolo. Vlastne je to Slavkáč a Vareškový hrebeň, ha, tam som bol pred chvíľou, do psej matere ! Prichádzam na chatu, tam už len malá skupinka ako sa o chvíľu dozvedám Nóriek. Skúšam na ne môj úbohý rizz 🤣 Po chvíľke odchádzajú a som sám. Tak to mám rád, len ja polievka, pivo a borovička 🤤 Dojem dopijem a čas nepustí, takže šmýkam dole. Spoločnosť mi robí západ slnka, v skutku magické divadlo. Do Smokovca už prichádzam po tme a vravím si, čo mala byť najnudnejšia túra v mojom živote sa stalo najlepšou túrou v živote 🙂
Na tento deň myslím veľmi často. Hlavne, keď som v Tatrách. Rozmýšľam, ako je to možné, že sa niečo takéto stalo. Asi som len bol v správnom čase na správnom mieste. Ale náhoda to určite nebola. Keby idem ráno o päť minút neskôr nič z tohto by sa nestalo, keby sa neopýtam stupídnu otázku...A to ani nehovorím o Petrinej strane veci. Nie len že toto by sa nestalo, ale ani mnohé ďalšie epizódy v tomto denníčku. Som vďačný, za všetko !
