Pondelok ráno, v robote nám konečne akceptovali projekt, ľudia na dovolenkách, takže roboty je pomenej. Rišo náš projektový manažér nás teda vyzýva, že máme brať dovolenky, všetko bude schválené. Mne netreba hovoriť dvakrát a hneď dám veci do pohybu. Destinácia jasná (nie Jasná), ide sa domov ! Ubytko sa podarí vybaviť až od stredy, ale v stredu vyzerá počko najlepšie, takže buď pôjdem v stredu skoro ráno, alebo ? Vyrážam v utorok podvečer smer Podbanské, reku skúsim prespať na parkovisku. Beriem teda spacák, varič atď ako správny vandrák. Prichádzam až po zotmení, bratislavské špzky na čertovici to je moje prekliatie 😀. Trochu sa obávam, asi to nie úplne s kostolným poriadkom tu spať. Trochu ma ukľudnuje, že je tu viacej takých pankáčov. Najlepší je ujo, čo parkuje oproti. Felda, české špz a bicykluje sa po parkovisku za svitu nočných lámp. Je celkom chladno, varím francúzku (nie Francúzku). Nemám najlepší pocit, rovno pri lesíku, tu by som aj nejakého kamoša mohol prilákať. V tom zasvietili dve očká, tuším len mačka. V kufri rozložím spací aparát. Obloha sa vyjasnila, tak ešte pozorujem chvíľu hviezdy, ale je čas spinkať, ráno bude ťažké. Na počudovanie celkom pohodlne som si to zrobil. Cez pootvorené okná sa vkráda nepríjemná zima, ale sto krát lepšie ako to čo máme dole. Spoločnosť mi robí paranoja, že mi to niekto s baterkou zaklopká na okno 🙂
Budík o štvrtej, pozerám von, ešte je tma. Raz darmo už je august. Nedbám, ešte pol hodinku. Vykmášem sa von, treba všetko zbaliť a pobaliť sa na túru. Dnešná túra je Prostredný chrbát, pekný hrebeň na Kôprovský štít. Rozmýšľam, či brať lano. Podľa informácií čo mám by nemalo byť potrebné, snáď to neoľutujem.
Vyrážam. Opustená Kôprová dolina ma víta krásnym ránom a výhľadom na tohto nášho slovenského fešáka, našu pýchu, symbol. Riadne deja vu z minulého týždňa. Obzerám si aspoň tú našu prasačinku. Zdánlivě nedostupnou věž identifikujem okamžite a neveriacky krútim hlavou, do psej matere. Tempíčko tak akurát, nie som dopotený ako prasa, to sa nestáva často. Poloprázdny ruksačik ftw. Takisto je celkom chladno a ja len krátke tričko. Uvedomujem si, že si necítim ruky od lakťa dole. Dobieha ma človičik na bicykli, čeeešť 🙃 Pýta sa, či idem wszpinat, tak tak, vravím, Pośredni chrbat. "Ooo bardzo šumná graň" Vraví mi, že on ide do Nefcerky a ničo hrebeň hrubô, ale že asi nie lebo nie je veľmi dobrý lezec. Asi, neviem, v poľštine mám trochu rezervy. Zaželám mu veľa štastia a pomaly sa stráca v ďalšej zákrute. Dúfam ,že v poriadku, neviem, ale mal som pocit, že je trochu loco 😅
Prichádzam k odbočke do Hlinskej doliny, študujem smerovník, Podbanské - štyri hodiny. Pozerám na hodziny, dve hodiny šesť minút. To je flex, cítim sa ako Ueli Steck, a to som natáčal videjká, a zbieral čučoriedky. Valím ďalej hore do temných smrečín. Tu som nikdy nebol, tak si to užívam, srdce mi plesá, je to tu nádherné. Hádžem očkom na hrebeň Hrubô. Nepáči sa mi, teda páči, ale vzbudzuje re3pekt. Už teraz viem, že keby ho idem niekedy, tak tam zaplačem. Za tie dva týždne čo toto píšem som si to rozmyslel, určite ho pôjdem a určite zaplačem 😀
Dorazím k Nižnému temnosmrečianskemu plesu. Teraz začína ozajstná túra. Teda, treba sa najskôr prebiť kosodrevinou a prebrodiť potok. Našťastie to je len kúsok, a teraz sa musím vytrieskať hore na hrebeň, najskôr balvaniskom, a potom trávnatým žľabom. Tá tráva nie je žiadna sláva, všetko mokré. Šplhám sa zubami nechtami, rukami kmášem trsy tráv nech. V tom začujem hlasy. To neni možné, že tu niekto je, v stredu ráno, Poliaci či ?. Dúfam, že sa tu zase budem doťahovať s nejakým horským vodcom. Hneď ich dobieham. Na chvoste je straší pánko s cyklistickou prilbou na hlave, ok, to nebude vodca 🙃 Pred ním dve ženštiny, ktoré kričia: "" Rudó ! Kaďiaľ ? HOre, či doprava ?" Neverím, krajani. Predbieham Ruda, onedlho aj baby a prehodíme pár slov, pýtajú sa či ideme tiež hrebeň, či to poznám a či mám lano. Hovoria, že aký som rýchly, hmm to vraveli aj moje bývalé (ale neboli tak nadšené) 😄, ževraj ony šli Kôprovú na bajkoch.
Konečne hore na hrebeni, pohľady späť na pleso naozaj spektakulárne. Snažím sa zrobiť miestopis, ale tieto končiny až tak nepoznám, sedlo Závory, Hladký vrch či štít ? Hrebeň vyzerá fajn, zozačiatku koska a potom kopa vežičiek, ktoré ani Pán Boh netuší ako sa volajú. Terén zo začiatku v podstate chodecký. Vykračujem si, občas podleziem popod, keď sa mi hrana nepozdáva. Čím som ďalej tým terén tuhne, ale žiadne vraždy. Obzerám sa či neuvidím Rudka s háremom, ale ani stopy. Chvíľami je viditeľný chodníček, inokedy je to ťažšie čitateľné. Hodinka na hrebeni, pozerám mapy.cz, taká polovica je už za mnou, pohodička. Nad Kôprovým sa už začínajú zbierať tmavé mraky, ale pršať by nemalo. Netrvalo dlho a už prišli moje klasické varianty. Som vľavo pod hrebeňom a pripomína mi to trochu krivánsky hrebeň, dosť rozpadnuté. V jednom momente stúpam na obrovký balvan, ktorá sa okamžite spúšťa dole. Padá asi 20 sekúnd s obrovským hukotom. Ešteže sa dobre držím. Nič musím ísť napäť na hrebeň. nájdem nejaký schodný variant, prichádzam hore a tam jednorožci a dúhy. Krásny choďáčik, porazí ma ! Ok, skúsim sa držať striktne hrebeňa. Preleziem pár ďalších vežičiek a predomnou skalný útvar, ktorý som si pamätal z videa, Palec. Vravím si, to nemôže byť on, to bolo skoro úplne na konci. Pozerám lepšie a vidím zlaňák na vrchole. Tak predsa len je to on, už tam budem. Ale liezť to nejdem, je to viac menej platňa a platne nemáme radi. Obchádzam to kúsok dole nepríjemným žľabom a škriabem sa naspäť hore členitou skalou. Trochu to pripomína lezenie. Prichádzam na malý Kôprovský štít a už vidieť a počuť moju obľúbenú tatranskú zver, turisti, Eugenika 😔 Hneď by som tam mal byť, tak aj bolo. Pozerám dole do sedla na zástup ľuďí, ktorí sa trúsia hore. Schádzam teda hneď kúsok nižšie. Svačinka, fotečky, videá, volám mamke, že žijem. Otváram ešte mapy.cz, že pozriem ako sa volajú títo fešáci na okolo. Čubrina, to som už počul, ja že to je poľské, tak to znie. Mengusáky poznám, Mnícha tiež, toho mám na šiltovke.
No nič, bola to sranda, ale treba ísť dole 😐 Schádzam Hlinsko dolinou späť do Podbanského. Tu už nič nestojí za zmienku. Asi len to, že po šiestich hodinách som si uvedomil, že bandáž mám na opačnom kolene. Už sa nečudujem tým slovenským chirurgom 🙃 A to až potok, keď mi v tom viacej pokazenom tak ruplo, že sa mi život prehral pred očami. Budem s tým musieť niečo robiť, tu už asi nepomôže ani kolagén pre kone.
Hlava čistá, záplava endorfínov, milujem tento pocit. Netrvá to ale dlho, eufória ustupuje, bolesť narastá. Pridali sa aj otlaky. Vyťahujem tajnú zbraň, sluchátka. Púšťam bangre, nahlas si pospevujem. Prekvapí ma len bežkyňa, ktorá ma dobehla zozadu. Zostup je inak nekonečný, hlavne Kôprová, to je krížová cesta. Nôžky mám na kašu, ale nečudo tridsaťštyri kilometrov...
Dole mi príde sms od Jožka, súrne mi zavolaj. Volám, že čo sa deje. "Máme problém, prednosta na stanici to nejako zle pozrel a nemáš ubytovanie". Pffff, problémy začínajú niekde inkde 🙂 Pohodička ,vravím. Nemusím sa nikam trepať autom, a tak beriem pivko smer potok. Dávam chladiť moju odmenu, medzitým sa okúpem a ihneď otváram plechovku. Sedím na brehu, nohy namočené, popíjam zlatistý mok a vravím si, že toto by nemuselo skončiť, nikdy. Blaženosť.
