Voľné pokračovanie Krivánskeho hrebeňa
Ráno je chladné a ťažké, nejak sa mi krúti hlava, nízky tlak alebo spánkový deficit. Tuším sme aj zaspali, je už niečo po šiestej. Okolo nás bašta končiarov, čiže slnko sem nesvieti. Neni čas strácať čas, tak sa rýchlo balíme. Petra vyráža dopredu lebo mne to trvá, ako vždy. Stúpame hore do Škáry a telíčko sa dostáva do prevádzkovej teploty. V Škáre ma Peťa čaká, vraví, že veľmi pekný útvar. Musím len súhlasiť. Zhodneme sa na tom, že schádzať tadiaľ do Nefcerky by sa nám nechcelo, je to veľmi rozbité a strmé. Prvý problém dňa je pred nami, treba prekonať výšvih hore na hrebeň. Chcel som vyjsť hore tak ako som to prednedávnom zliezal. Som nalezený v príkrej stienke. Je sa kde chytiť aj stúpiť, ale trochu váham, je to všetko nejaké voľné. Petra to skúša obísť zľava, tak čakám, čo povie. V zápätí kričí, poď. Nasledujem ju teda poza hranu. Nie je to ani tu žiadna hitparáda, ale dostávame sa na hrebeň. Pred nami už Krátka a jednoduchý scrambling / choďáčik. Ani nie o pol hodinku sme na vrchole. Študujem Jamský hrebeň a hovorím si, že Petrin zimný prechod bol čisté šialenstvo. Počasie zatiaľ drží, ale nie je to ideálne. Včerajší deň si vybral svoju daň na nšich telíčkach. Cítim, že niečo už mám v nohách a nejde sa mi úplne najľahšie. Pokračujeme do Nefcerského sedla a na Ostrú. Odtiaľ je plán pokračovať hrebeňom do Furkotského sedla. Obliekame sa do lezekého outfitu. Schádzame hrebeňom dole. Idem celkom opatrne, po zadku, , nie je to triviálne. Pred nami celkom dominantná veža a ja mám flashbacky so zdánlivě nedostupné věže 😐 Petra hovorí, že asi to vtedy liezla, ale že nemáme najlepší čas tak bude lepšie to obísť. Vydýchnem si. Obchádzame ju teda po trávkach. Ďalej sa treba rozhodnúť či sa vrátime hore na hrebeň alebo zídeme dolu ku plesu a vyjdeme TZCH do Bystrej lávky. V rámci módu šetrenia času sa vydávame smerom dolu. Šúcham teda riťou po trávach, kým sa dá. Prídeme ku strmšiemu zrázu, hľadáme nejaký hrotík na zlaňák. Petra už vybúchala všetky lanovice, tak prišiel čas na repky. Je v tom profík darmo, takže zlaňák je hneď zmontovaný a hadíme sa dole jeden po druhom. Napriek tomu to však zoberie trochu času, vybrať laná, skufrovať laná a ja nie som zrovna najrýchlejší človek pod slnkom. Dohadujeme sa o tom, kde začína Soliskový hrebeň. Tvrdím, že vo Furkotskom sedle. Peťa vraví, že to nie je možné. Dostávam lekciu miestopisu, tie milujem. Teraz mi došlo, že ja som celý čas myslel Bystré sedlo, nie Furkotské 🙂Začínam mať obavy, či to stihneme. Počasie sa má zvrhnúť už o jedenástej. Sme dole na chodníku a stúpame / fučíme hore do Bystrej lávky. Touto stranou som išiel naposledy keď som mal dvanásť rokov. Veľmi dobre si to pamätám. Bola to totiž túra, na ktorej som sa zaľúbil do Tatier 🥰
V Bystrej lávke dávame pauzičku, obliekam sa, celkom pofukuje. Petra sa pýta, či mám tie enrgetické tyčinky. Jasná vec, podávam jej, odhryzne si a okomntuje to slovami: "To je riadny humáč" 😅 Z opačnej strany sa dovalil nejaký dobrodruh, ktorý stúpa hore na hrebeň, Petra krúti hlavou, "bez prilby, bez ničoho, debil 😄" Vie to tak pekne povedať, milujem to. Nechcem radšej ani pomyslieť koľkokrát si to povedala o mne 😅. Ale nemôžem nesúhlasiť, som si toho plno vedomý. Pozerám do Poľska a tam už zhasínajú. Ach jaj, včera som povedal, že sa teším na soliskový, uriekol som to. Stúpame hore, klasický tatranský hrebeň, môj prirodzený habitat. Niečo podchádzame po nepatrných stopách chodníčka. Nejaké vežičky vyliezame. No necítim sa najlepšie, asi tá únava. Do hodinky sme na Veľkom Solisku, celkom pekný vrchol s charakteristickým balvanom. Nestíham ani urobiť fotku a schádzame dole. Prejdeme cez úzku štrbinu v skalách a je to jasné, slučky okolo kameňa, zlaňák číslo päťstoosemdesiatdva. Je krátky, ale nie veľmi príjemný, trochu krížom a samozrejme, že ma v ňom hádže o skaly. Sme dole a Peťa hovorí, že by som mohol zobrať aj druhé lano nech sa jej ide lepšie. Vravím jej: "Keď sa Ti nejde dobre nemusíme to hrotiť" "Ale nié, v pohode" Peťa je bojovník. Pozrime počasie ako to vyzerá. Okolo sa už zbierajú tmavé mraky. Pozerám radar. Niečo sa sem valí. V Poľsku a na Liptove už leje. Tak čo zdrháme ? Rozhodnutie je jasné. Pod nami je žľab do Furkotskej doliny, vyzerá celkom schodný, ale pre istotu dáme zlaňák. Máme pekný hrotík, kmášem nim, kopem doňho, malo by to byť v pohode. Petra ide prvá, ja sedím pri hrotíku a kontrolujem, či sa nehýbe. Všetko v porádečku. Zlaňujeme na celú dĺžku, Petru už nevidím ani nepočujem. Keď vyzerá, že lano je voľné naviažem sa a idem dolu. Musím povedať, že to bol asi najlepší zlaňák, čo som kedy zrobil. Konečne som pochopil, čo znamená nezliezaj, ale sadni si do toho. Akože debil veď som to vedel vždy, ale mám vždy tendenciu nohami niekde stúpať. Spúšťam sa teda pekne plynulo, riť vždy nižšie ako nohy. Máme už čas, tak robím rýchlo fotky, zlaňáky vyzerajú frajersky 😅. Šesťdesiat metrov nižšie už čaká Petra v jednoduchom teréne. Sťahujem lano, nejde to celkom jednoducho, ale bez problémov. Klesáme na chodník a začínajú padať prvé kvapky. Asi to bolo dobré rozhodnutie. Petra vraví, že asi nám nie je súdený tento Soliskový hrebeň, akoby sa tam malo niečo stať 😐 Sme v "bezpečí" chodníka a prejdeme to ešte cez chatu pod soliskom. Nejaký súvislejší dážď neprišiel, ale keď sa na zjazdovke obzerám tak na hrebeni to nevyzerá dobre, je v mrakoch, možno aj prší a my by sme boli asi ešte niekde pod Mlynickým Soliskom.
Je to pre mňa dôležitá lekcia. Mám povahu ísť za každú cenu, aj keď viem, že to nie je dobre. Treba vedieť správne vyhodnotiť situáciu a vedieť sa otočiť, zdrhnúť. Vrátiť sa živý je predsa to najdôležitejšie, hory tu budú ešte pár rokov 🙂
