Petra píše, že má dobrú túru, takú prasačinku. A keďže ja prasačinky rád, tak sa týždeň s týždňom snúbil a s Petrou sa stretávame opäť na rovnakom mieste ako pred tatranským sústredením. ŽST Štrba, miesto, kde začína väčšina mojich tatranských dobrodružstiev. Nie je ani pol šiestej, hádžem veci k Peti do auta a horsa smer Podbanské. Na parkovisku hľadáme miesto s najmenšou pravdepodobnosťou vykradnutia auta. Beriem od nej lano a železo. Pýtam sa: "Budeme liezť nejaké vraždy ? Niééé čo si 🙃" Dóóbre beriem teda štyri pivá, hádžem dvadsať kilovú sviňu na chrbát a vyrážame smer Kôprová dolina. Jedna z mojich obľúbených, ale preferujem ju na dvoch kolesách. Ten pohľad na Kriváň som videl asi sto krát, ale proste milujem to. Tempo je vražedné, po chvíľke mi už stekajú potoky potu do očú.
Hodinka a niečo a sme pod Kmeťovým vodopádom. Čas prečítať návod na použitie dnešnej túry. Peťa vyberá sprievodcu zo šesťdesiatehoôsmeho. Treba sa vraj prebiť lesom nad vodopádom hore na hrebeň. Máme trochu obavy no ideme to skúsiť. Obavy sa naplnili a po chvíľke zistíme, že tudy cesta nevede. Otáčame to späť, otváram mapy.cz a vidíme cestičku do Nefcerky, ktorou by to mohlo ísť. Tak reku skúsime to a snáď sa nejako vymoceme. Cestička vskutku krásna. Toto si určite povedal aj nejeden macko 🙂 Brodíme sa malinčím, čučoriedčím a raňajkujeme s menšími obavami o stret s miestnou faunou. Obchádzame stenu, ktorou začína hrebeň, občas pozrieme do mapy, vidíme žľab, ktorý by nás mohol pustiť. Stúpame stále vyššie a vyššie a postupne sa nám otvára pohľad na spomínaný žľab. Nevyzerá to najhoršie, ale tá záverečná pasáž je taká, no. Už len nájsť dobré miesto na prekročenie potoka a môže to začať.
Máme to ! Rýchla občerstvovačka pri potoku , hodíme plembáky a hybaj ho naspäť ku žľabu. Terén v skutku nepríjemný, koska, suť, trávy, balvany. Jeden obrovský sa na mňa spustí, našťastie len škrabanec na ruke, mohlo to dopadnúť horšie, nohu mi minul len tesne. Nastupujeme do žľabu. No je to sever. A na severe je všetko nejaké lepkavé. Čoho sa chytím to mi zostane v rukách. Opatrnosť je teda na mieste. Peťa ide podomnou a nechcem na ňu niečo spustiť, to je totiž moja špecialita. Dostávame sa do záverečnej pasáži, trhliny, hľadám kadiaľ ďalej. Peťa sa pýta: "Pôjde to ?" Ale snáď hej ! Trhlina sa mi nepáčila tak to zoberiem pilierikom a traverzujem kúsok vpravo. Peťa dolezie za mnou , ale nevyzerá veľmi nadšene. Už som bol pripravený urobiť krok, ale Peťa ma zastaví. Pozri pod seba, veď máš priepasť pod riťou. Pozriem dole a aj mi zle zostalo trochu. Ok otáčame to späť, ideme to skúsiť trhlinou. Tiež to nie je žiadna hitparáda. Vyberáme labo, železo, obliekame sedáky, naviažeme sa, Peťa ide ťahať. Založiť nejaké istenie sa zdá celkom nemožné, ale Peťa to zvládla a už sa šplhá hore. Čakám na magické "istím" a fičím za ňou. Nejak extra sa neteším, žiadne pekné lezenie ma nečaká. V polovici sa trochu zaseknem, neviem kam stupiť, čo chytiť. Výhodou severu je ale to, že keď nemáš stup, tak si ho dokážeš vyrobiť. Rozoberám teda nejaké skalky a stúpam hore. Doleziem k Peti, ktorá sedí v zajatí kosodreviny. Toto bude sranda !
Ideme ďalej, pasujeme sa s kosodrevinou, občas nejaká skala. Výhľady už sa pomaličky otvárajú. Je to krása, hlavne ten Kriváň zo severu, to je niečo ľudia moji zlatí. Za nami Liptovské múry, naľavo Nefcerka a hrebeň Hrubô a pred nami už naša dnešná výzva, Krivánsky hrebeň s kopou vežičiek. Klečou sa prebíjame ja neviem, skoro dve hodiny a neviem sa dočkať, kedy sa dostaneme do 1900 mnm. Neviem síce čo tam malo byť, ale toto je magické číslo zo sprievodcu. Stúpame vyššie a vyššie, kosodrevina ustupuje, sklay pribúdajú. Takisto kvalita skaly oveľa lepšia ako doposiaľ. Pozerám na hodinky, dvanásť hodín poobede, čas túry šesť hodín. Čudujem sa, mám pocit, že ideme tak tri hodinky. Peťa opäť tasí sprievodcu a číta, ako prejsť vežu pred nami, ktorá splýva s dominantnejšou vežou za ňou. Veľmi nerozumiem čo hovorí. Obídeme sprava, potom ostrým zárezom vľavo hore, veď nejako to pustí. Vežu nejako prejdeme a pred nami už , ako sprievodca opisuje, zdánlivě nedostupná věž. Moje obľúbené slovné spojenie dňa. Už když jsem ji spatřil poprvé, tak jsme vědel, že to nebude hezký. Ale když jenom zdánlivě tak čert to vem ! Prídeme pod ňu a naliezame. Terén je celkom tuhý. Hľadáme nejaké orientačné body podľa sprievodcu, ale veľmi sa nám nedarí. Lezieme paralelene a hľadáme nejakú schodnú variantu. Petra sa trochu zasekla, ťažký krok. Ja to tiež nevidím veľmi ružovo. Dostanem sa kúsok vyššie asi tri metre vedľa no neviem sa pohnúť ďalej. Treba prejsť po nepríjemnej šikmej platni. Stojím na úzkej polici nalepený o skalu. Sviňa na chrbte robí celú situáciu nepríjemnejšou. Bobkov mám jak koza rečí 💩 Peťa vraví nech sa skúsim nejak zaistiť, dať dole ruksak a hodiť jej lano. Našťastie mám slučku okolo krku, obhodím ju o skalu podomnou a cvaknem sa. Nemôžem povedať, že by som sa cítil nejak bezpečnejšie. Jednou rokou sa držím skaly o život, dávam dole ruksak a zaistím si ho poza nohu. Vyberám lano a koniec hádžem Peti. Naviažeme sa, zaistíme, Petra prekoná ťažký krok a vzápätí je pri mne. Pozerá na tú platňu. No nič idem liezť. V štande hodí pekného friendíka a odlieza. Toto je najhoršie, keď pozeráš na to čo ťa čaká. Pár metrov nadomnou zaštanduje a je rada na mne. Hádžem ruksak späť na plecia a snažím sa nejak prejsť cez platňu. Nejako to nejde, otvára ma. Vraciam sa späť a hovorím si dpč ja sa odtialto nedostanem 😅 Skúsim nájsť iný variant. Načiahnem sa hore na policu, či nenájdem nejaké chyty,a le sú tam len trávy. V zúfalosti ich skúšam vytrhať a hľa ten pocit, keď nájdeš dobrý chyt. No dobrý, nevedel som som či mu mám zveriť svoj život do rúk, ale veď čo, som na lane. Rajbám sa hore zubami nechtami, fuh, vydržal. Kolienka sa mi trasú a v ústach suchoty. Doliezam za Peťou, ktorá vzápätí ťahá ďalšiu dĺžku. Po chvíli obúva lezky, ale kričí, že toto nebude dobre. Rozhliada sa a usudzuje, že najlepšie bude, keď sa vrátime dole a celé to obídeme. Znie to ako plán. Hlavne ako teraz zhora vidíme náznaky chodníčka, ktorý vedie poza hranu veže. Peťa sa vracia dole a hádžeme zlaňák. Ach tieto tatranské zlaňáky. Neviem či sa na to dá zvyknúť, ale ten pocit, že Tvoj život visí na skalnom hrote je nezameniteľný. Bezpečne sa dostávame dole, balíme vercajch a ideme pozrieť cestičkou za roh. Ajaaaaj, pohodička. Obídeme vežu a traverzujeme po trávkach a skalkách až kým sa nedostaneme pod viditeľné sedlo, či štrbinu. Tak dlho vytúžené rameno Kriváňa je už pred nami. Pomaličky stúpame hore, fučíme, máme už dačo v nohách, sme dopečení od slnka. Vtedy Petra vysloví vetu, na ktorú nezabudnem: "Veď to je sever, to malo byť super !" Som si takmer istý, že takéto niečo nepovedal nikto v histórii sveta. Dotrieskame sa hore naspäť na hrebeň a pozerám sa za seba na zdánlivě nedostupnou věž. Pfffff ! Nevadí, čaká nás už posledný výšvih na rameno. Na Kriváni je už zreteľne vidieť a počuť postavičky. Kríž ma už ťahá k sebe no treba sa ešte koncentrovať. Terén nevyzerá bohvieako a obavy, že sa niekde zaseknem sú prítomné. Našťastie to pekne púšťa a mihnutím oka sme hore. Môžem si vydýchnuť, to najhoršie už máme snáď za sebou. Zhadzujeme ruksaky a dáme rýchlu sváču. Čas nemáme najlepší, je už skoro šesť hodín. celou cestou som však dúfal, že vybehneme aj na vrchol, ale nevedel som aký na to bude mať Petra názor. Našťastie vraví, že by sme mohli aj vrchol dať. Yes. Keďže som tu bol pred dvoma týždňami, tak som vedel, že je to nejakých dvadsať minút.
Peťa sa pýta, či budeme potrebovať aj lano. Súverene vravím, že nie. Všetko teda nechávame tu a ideme. ten pocit ísť bez ruksaku to je akoby som levitoval. Cestu som si veľmi nepamatal, keďže som šiel v totálnej hmle. Potom som si uvedomil, že ten záverečný výšvih je taký trochu lezecký a neviem ako sa nám tam bude schádzať. Samozrejme že ked to uvidela Petra, tak poznamenala, že sme mali zobrať lano. Nemal by byť problém vravím, toto sa dá aj obísť. Na vrchole sme naozaj za 20 minút, na hodinkách svieti čas túry dvanásť hodín jedna minúta. Využívam situáciu, že po celom dni mám konečne signál a robím rýchlo jednu lekciu duolinga 🙂 Robíme svojky pri kríži, kocháme sa výhľadmi, pozeráme na tú prasačinu čo sme šli a pádime dolu. Zostup nebola úplne ružová záhrada, ale ani nejaká tragédia. Sme naspäť pri veciach a rozmýšlame čo ďalej.
Plán bol ísť ďalej do Škáry a zísť do Nefcerky, kde by sme dali samozrejme núdzový bivak. Hovorím, že je tam jedno ťažšie miesto hneď pod Ramenom, takzvaná vypečená platňa. Keď to Petra uvidí vraví: "Toto ja zliezať nebudem" Mne sa tiež nechce takže som len rád. Treba teda alternatívny plán. Petra pohotovo navrhuje, že zídeme dole ku Krivánskemu plesu, ktoré máme ako na dlani, a tam zabivakujeme. Vyzerá, že sa tam dá celkom dobre zísť a potom aj vyjsť hore do Škáry, takže je to jasné. Schádzame teda dolu, nepríjemným šutroviskom a trávami. Riť som si rozbil iba raz, čiže vôbec nie zlé. Prichádzame k miestu s prudším zrázom, kde robíme ďalší zlaňák. Aspoň budú ďalšie fotky do Petinej prezentácii 🙂 Nájdeme hrotík a šmýkame dole. Pomaly sa začína stmievať a ja som psychicky už dosť na dne 😔 Hypnotizovaný pozerám ako Peťa sťahuje lano spolu s kameňmi, ktoré padajú mojim smerom. "Čakáš, kým na Teba nejaký padne ?!" Schádzame ku plesu a Peťa ukazuje na obrovský balvan. Idem pozrieť a bivačik, sme zachránení. Vyhádžeme nepotrebné veci z ruksakov a horsa k vode. Petine pivko sa už chldí v plese, tak prihodím štyri moje. Bože ako som sa tešil na pivo celý deň, od šiestej rána. Hneď otvárame Petine a poviem Vám, najlepšie pivo, čo som kedy pil, bez srandy. Dáme ešte dve, hygiena a ideme chystať nocľah. Medzičasom sa zotmelo a scenéria vôkol nás je v skutku magická. Nachystáme bivaksak, karimatky, oblečieme sa a Peťa varí čajík. Padol veľmi dobre, nie je najteplejšie. O chvíľu sa ukladáme. Pozerám na hviezdy a počúvam Petine historky z predchádzajúcich kurzov a zimného lezenia. Niektoré ma nútia prehodnotiť moje životné rozhodnutia :D Dvíha sa vietor, ktorý cez deravú stenu bivaku šteklí moje kríže. Mal som aj pohodlnejšie nocľahy, ale naplno si to užívam. Peťa po chvíli zaspí, ale mne sa nedarí. Niečo ma bolí na hrudi, neviem ako sa otočiť a kam si dať hlavu. Peťa sa tiež prehadzuje. Hlavou mi prúdi milión myšlienok, o dnešnej túre a o tom čo prinesie zajtrajšok. Miestami ma chytá triaška, ešťeže mám v ruksaku termoprádlo. Poriadne zaspím až niekedy pred brieždením. Čo Vám poviem, alpinizmus, to som predsa chcel. A dostal !
Petrina verzia ->
Deň druhý =>
